Slovenské bociany úspešne dorazili do Afriky. Leteli až 10 000 km
Bociany zo Záhoria sú už na mieste svojho pobytu a nasledujúce mesiace a po tisícoch kilometrov pristáli na afrických zimoviskách.
Bociany zo Záhoria sú už na mieste svojho pobytu a nasledujúce mesiace a po tisícoch kilometrov pristáli na afrických zimoviskách. Kým u nás sa príroda pripravuje na jeseň, oni si našli útočisko v savanách južne od Sahary, kde ich čaká hojnosť potravy a relatívny pokoj.
Len málokto si uvedomuje, aké obrovské vzdialenosti musia bociany prekonať. Slovenský samec Marcinko zvládol za 19 dní trasu zo Slovenska až do Čadu, celkovo neuveriteľných 6179 kilometrov.
Jeho kolega Janek nalietal ešte viac, takmer 7000 km. Absolútnou rekordérkou je však Máňa, ktorá prekonala viac než 10 000 km a dorazila až na hranice Sudánu a Eritrey. Tam denne prekonáva ďalších 100 až 150 km pri hľadaní potravy, čo je výkon hodný vytrvalostného bežca.
Prečo práve Afrika?
Bociany si nevyberajú svoje zimoviská náhodne. Do subsaharskej oblasti prilietajú práve v období, keď tam končí sezóna dažďov. Savany sú plné života, najmä rojov kobyliek, ktoré im poskytujú výdatnú hostinu.
Pre miestne ekosystémy majú tak aj významnú funkciu. Dokážu znížiť počty hmyzu, ktorý inak spôsobuje obrovské škody na úrode. Nie je teda prehnané povedať, že kŕdeľ hladných bocianov dokáže zohrať kľúčovú úlohu pri udržiavaní prírodnej rovnováhy.
Zaujímavé je, že kým niektoré bociany obsadili územie Čadu, iné mierili ďalej na východ až do Eritrey. Marcinko a Janek sa zastavili v centrálnej Afrike, zatiaľ čo Máňa doletela až k pobrežiu Červeného mora. Vzdialenosť medzi nimi je viac než 1600 km, čo ukazuje, aké rôznorodé sú ich migračné stratégie.
Z Afriky sa hlásia len niekedy
Moderná technika nám síce umožňuje sledovať bociany pomocou GSM vysielačov, no africké pokrytie siete je slabé. Správy o ich polohe tak prichádzajú len sporadicky. Vždy, keď sa ocitnú v oblasti s lepším signálom.
Znamená to, že o pohyboch ďalších členov „záhorskej letky“ stále nevieme všetko. S napätím sa očakáva, kde sa objavia bociany menom Motúz, Boro či Drnák, ktorých posledné záznamy sú z Egypta a severného Sudánu.
Príbeh sťahovania sa tak nekončí. Bociany nás môžu ešte prekvapiť. Niektoré možno zamieria hlbšie do Afriky, iné sa usadia v už obsadených regiónoch. Isté je jedno: hoci sa slovenská jeseň nesie v znamení ochladzovania, naši operení cestovatelia si teraz užívajú teplé africké slnko a bohatú hostinu, ktorá im umožní prežiť až do ich návratu na jar.
