Blízko Zeme sa nachádza obrovský „žiariaci“ oblak plynu, ktorý sme si nikdy nevšimli

Vo vzdialenosti iba 300 svetelných rokov je to jeden z najbližších veľkých plynových oblakov, aké boli kedy objavené v blízkosti Zeme, a zaberá na oblohe toľko ako typické súhvezdie.

Jedna z najväčších štruktúr na oblohe, ako ju vidíme z našej perspektívy, bola objavená len nedávno. Je to obrovský oblak molekulárneho vodíka, ktorý sa jedného dňa môže zredukovať na hviezdy.

Keďže je však jeho svetlo detekovateľné iba v zriedkavo študovanej časti spektra, všetok tento plyn nebol doteraz videný.

Oveľa bližšie než Orión

Veľký tresk zanechal po sebe veľa vodíka. Tam, kde boli oblaky najhustejšie, gravitácia pomaly zvyšovala túto koncentráciu, čo viedlo k vzniku hviezd, ktoré svojou smrťou zasiali difúznejšie oblaky ďalšími prvkami.

Dnes sa väčšina prvotného plynu Mliečnej dráhy už stala hviezdami alebo je rozptýlená v galaktickom halo v hustotách, ktoré sú príliš nízke na vznik hviezd. 

Veľká časť materiálu sa nachádza v oblastiach tvorby hviezd, ako je hmlovina Orión, ktorá sa predtým považovala za najbližší molekulárny oblak k nám, kde prvé vznikajúce hviezdy osvetľujú zvyšný plyn.

Astronómovia teraz objavili oveľa bližší oblak, ktorý pomenovali Eos.

Eos je oveľa hustejší ako galaktické halo, ale podstatne menej ako hmlovina Orión, takže hoci by nakoniec mohol vytvoriť hviezdy, tento deň je ešte ďaleko.

Názov odkazuje na grécku bohyňu úsvitu, ale presnejšie by bolo prirovnať Eos k „predsvitnej“ tme.

Eos fascinuje najmä veľkosťou

Čo oblaku Eos chýba v hustote, to vynahrádza svojou veľkosťou. Má priemer až 80 svetelných rokov a obsahuje 2 000 až 8 500 hmotností Slnka, v závislosti od použitých metód odhadu, z čoho iba 44 hmotností Slnka tvorí prach.

So vzdialenosťou 300 svetelných rokov, na okraji lokálnej bubliny, je oveľa bližšie ako ktorákoľvek oblasť tvorby hviezd a podľa galaktických štandardov je v našom susedstve. 

Vďaka tomu je napríklad bližšie než také slávne hviezdy ako Betelgeuse alebo Antares. Jeho kosáčikovitý tvar zaberá 25 stupňov oblohy.

Čo sa týka uhlových rozmerov, spomedzi štruktúr ho prekonáva iba Mliečna dráha.

Eos čakal dlho na svoje objavenie

Molekulárny vodík nie je ľahké nájsť, ak v blízkosti nie sú hviezdy, ktoré by ho zohrievali. 

Keďže vodíkové oblaky sú zvyčajne sprevádzané prachom alebo rozptýleným množstvom iných plynov, väčšina predchádzajúcich detekcií sa uskutočnila pomocou rádiových vĺn infračerveného žiarenia, ktoré odhalili prítomnosť oxidu uhoľnatého.

Avšak aj bez blízkych hviezd Eos uvoľňuje určité žiarenie v ďalekom ultrafialovom spektre – časti spektra, ktorú bolo predtým ťažké zachytiť – okolo okrajov, kde sa plyn zahrial. 

Toto teplo zvyšuje možnosť, že namiesto formovania vlastných hviezd sa Eos odparí žiarením z okolitých hviezd. 

„Toto je vôbec prvý molekulárny oblak objavený priamym hľadaním emisie molekulárneho vodíka v ďalekom ultrafialovom žiarení,“ uviedol v štúdii Dr. Blakesley Burkhart z Rutgersovej univerzity.

„Dáta ukázali žiariace molekuly vodíka detekované prostredníctvom fluorescencie v ďalekom ultrafialovom žiarení. Tento oblak doslova žiari v tme,“ dodáva.

Pozorovania sa uskutočnili pomocou spektrografu špeciálne prispôsobeného pre túto časť spektra na kórejskom satelite STSAT-1.

Údaje z prieskumu 70 percent oblohy, ktorý vykonal satelit STSAT-1, boli zverejnené v roku 2023 a Burkhart bol prvý, kto si všimol dôkazy o existencii Eos.

Keďže Eos je veľmi ľahký na prach alebo oxid uhoľnatý, predchádzajúce prieskumy oblohy ho prehliadli.

„Toto otvára nové možnosti pre štúdium molekulárneho vesmíru,“ dodal Burkhard.

„Keď som bola na vysokej škole, povedali nám, že molekulárny vodík sa nedá ľahko pozorovať priamo,“ povedala Dr. Thavisha Dharmawardena z Newyorskej univerzity.

„Je dosť zvláštne, že dokážeme vidieť tento oblak v dátach, o ktorých sme si nemysleli, že ich uvidíme,“ dodáva.

„Použitie techniky fluorescenčnej emisie v ďalekej ultrafialovej oblasti by mohlo prepísať naše chápanie medzihviezdneho prostredia, odhaliť skryté oblaky v celej galaxii a dokonca aj najvzdialenejšie detekovateľné hranice kozmického úsvitu,“ vysvetlila Dharmawardena.