Čo prispieva ku globálnemu otepľovaniu viac? Erupcie sopiek alebo človek? Tu je odpoveď

Ľudskou činnosťou sa ročne vypúšťa do ovzdušia až 60 krát viac oxidu uhličitého než v dôsledku erupcií sopiek.

Jedna veľká erupcia sopky sa vyrovná ľudským emisiám vyprodukovaným v priebehu niekoľkých hodín a je príliš pominuteľná na to, aby sa vyrovnala ich dôsledkom.

V skutočnosti len jeden zo štátov USA vyprodukuje za rok viac oxidu uhličitého ako všetky sopky na planéte dohromady.

Ľudské aktivity – najmä spaľovanie uhlia a iných fosílnych palív, ale aj výroba cementu, odlesňovanie a iné zmeny krajiny – v roku 2015 vyprodukovali približne 40 miliárd metrických ton oxidu uhličitého, uvádza NOAA.

Koľko emisií vyprodukujú sopky?

Sopky emitujú oxid uhličitý dvoma spôsobmi – počas erupcií a prostredníctvom podzemnej magmy.

Oxid uhličitý z podzemnej magmy sa uvoľňuje cez prieduchy, pórovité horniny, pôdu a vodu, ktorá napája sopečné jazerá a horúce pramene.

Odhady globálnych emisií oxidu uhličitého zo sopiek musia brať do úvahy vybuchnuté aj nevybuchnuté zdroje.

V recenzovanom článku z roku 2011 zhrnul vedec US Geologic Survey Terry Gerlach päť predchádzajúcich odhadov globálnych mier emisií sopečného oxidu uhličitého, ktoré boli publikované v rokoch 1991 až 1998.

Tieto odhady zahŕňali štúdie siahajúce až do 70. rokov minulého storočia a boli založené na širokej škále meraní, ako je priamy odber vzoriek a satelitné diaľkové snímanie.

Globálne odhady spadali do rozsahu približne 0,3 ± 0,15 miliardy metrických ton oxidu uhličitého ročne, čo znamená, že ľudské emisie oxidu uhličitého boli viac ako 90-krát vyššie ako globálne emisie sopečného oxidu uhličitého.

V roku 2013 ďalšia skupina vedcov – Michael Burton, Georgina Sawyer a Domenico Granieri – zverejnila aktualizovaný odhad využívajúci viac údajov o emisiách oxidu uhličitého z podpovrchovej magmy, ktoré boli dostupné v rokoch od posledného globálneho odhadu.

Hoci autori uznali veľký rozsah variability v odhadoch, dospeli k záveru, že najlepší celkový odhad bol približne 0,6 miliardy metrických ton oxidu uhličitého ročne.

Hoci je toto číslo vyššie ako Gerlachov odhad, stále je to len zlomok produkcie oxidu uhličitého z ľudskej činnosti. Antropogénny CO2 teda prevyšuje globálny vulkanický CO2 najmenej 60-krát.

Príležitostne sú erupcie dostatočne silné na to, aby uvoľnili oxid uhličitý rýchlosťou, ktorá sa na niekoľko hodín zhoduje s celosvetovou rýchlosťou ľudských emisií alebo ju dokonca prekračuje.

Napríklad Gerlach odhadol, že erupcie Mount St. Helens (1980) a Pinatubo (1991) uvoľnili oxid uhličitý v rozsahu, ktorý zodpovedal 9-hodinovej ľudskej produkcii.

Ľudské emisie oxidu uhličitého pritom pokračujú deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok.

Dnešok verzus minulosť

Sopečná činnosť dnes môže blednúť v porovnaní s emisiami oxidu uhličitého, ktoré vytvárame spaľovaním fosílnych palív na energiu, ale v priebehu dejín našej planéty aj sopky občas prispeli ku globálnemu otepľovaniu tým, že produkujú značné množstvo oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov.

Niektorí geológovia napríklad predpokladajú, že pred 250 miliónmi rokov sa zo zeme na Sibíri nepretržite vylievala rozsiahla láva po dobu stovky tisíc rokov.

Táto rozsiahla, dlhotrvajúca erupcia pravdepodobne zvýšila globálne teploty dostatočne na to, aby spôsobila jednu z najhorších udalostí vyhynutia v histórii našej planéty. 

Súčasná sopečná činnosť sa však nevyskytuje v rovnakom masívnom rozsahu.

Ochladzovanie globálnej klímy

Dnes skôr než otepľovanie globálnej klímy majú sopečné erupcie často opačný účinok. Je to preto, že oxid uhličitý nie je jediná vec, ktorú sopky vysielajú do atmosféry.

Dokonca aj malé erupcie často produkujú sopečný popol a aerosólové častice.

Či už z malých alebo veľkých erupcií, sopečné aerosóly odrážajú slnečné svetlo späť do vesmíru, čím ochladzujú globálnu klímu.

Erupcia hory Tambora v roku 1815 vyprodukovala toľko popola a aerosólov, až zničila leto v Európe a Severnej Amerike v roku 1816.