Dnes si pripomíname najväčšie letecké nešťastie v histórii Slovenska. Záchranné práce komplikovala aj tuhá zima

Na zasneženom svahu pod maďarským vrchom Borsó, len niekoľko kilometrov od slovenských hraníc, havarovalo vojenské lietadlo Antonov An-24. Na jeho palube sa nachádzali slovenskí vojaci vracajúci sa z mierovej misie KFOR v Kosove. Domov mali už takmer na dosah. Namiesto návratu však prišla tragédia, ktorá si vyžiadala 42 ľudských životov a navždy zmenila pohľad Slovenska na vojenské misie aj cenu služby vlasti.

Osudný večer 19. januára 2006 bol mimoriadne nepriaznivý. Nad severovýchodným Maďarskom panovala tma, silný mráz a terén pokrývala hrubá vrstva snehu. Teploty klesali hlboko pod –15 °C a podmienky na záchranné práce patrili k najhorším, aké si možno predstaviť. Práve tieto okolnosti zohrali kľúčovú úlohu v dramatických hodinách po páde lietadla.

Maďarské úrady reagovali bez zaváhania. Napriek tomu, že Slovensko a Maďarsko v tom čase ešte neboli súčasťou schengenského priestoru, maďarská strana okamžite umožnila vstup slovenským záchranárom, vojakom aj policajným zložkám. Administratívne bariéry išli bokom. Išlo o minúty, o životy, o ľudskosť. Zásah však výrazne komplikoval silný mráz, ktorý spôsoboval poruchy vysielačiek a mobilných telefónov. V istom momente dokonca v oblasti úplne vypadol maďarský telekomunikačný signál a komunikácia prebiehala výlučne cez slovenskú sieť.

Pre záchranárov to boli chvíle, ktoré sa nedajú zabudnúť. Uprostred tmy, snehu a ticha sa snažili dostať k miestu dopadu. Počas ich práce im vrecká vibrovali od zvoniacich telefónov – rodiny sa snažili dovolať svojim blízkym, netušiac, že odpoveď už nikdy nepríde. Mnohí záchranári neskôr priznali, že práve tieto momenty patrili k psychicky najťažším v ich živote.

Najväčšie letecké nešťastie v histórii zasiahlo nielen Slovensko

V priebehu niekoľkých hodín sa správa o páde lietadla rozšírila po celej krajine aj do zahraničia. Prišli vyjadrenia sústrasti z celého sveta, od spojencov z NATO, od politických lídrov aj od obyčajných ľudí. Mimoriadne silne sa k tragédii postavili naši českí susedia. Pre nich to nebola len nehoda v cudzej krajine – bola to strata priateľov, kolegov a bratov v zbrani. Spoločný smútok opäť ukázal, že puto medzi Slovákmi a Čechmi zostáva pevné aj desaťročia po rozdelení spoločného štátu.

Vrcholom spoločného smútku bol 26. január 2006. Prešov sa v ten deň stal symbolickým srdcom Slovenska. V mrazivom tichu stálo v športovej hale štyridsaťdva rakiev zahalených štátnou vlajkou. Tisíce ľudí lemovali ulice, tisíce ďalších sledovali prenos v priamom prenose. Slzy, modlitby, ticho a pocit bezmocnosti vytvorili atmosféru, na ktorú sa nedá zabudnúť. Bol to najväčší štátny pohreb v dejinách samostatnej Slovenskej republiky.

Medzi smútiacimi stáli rodiny obetí, kolegovia, priatelia aj vojaci, ktorí s nimi slúžili v zahraničí. Mnohí z nich len s vypätím síl zvládali emócie. V tých chvíľach sa nehovorilo o hodnostiach ani funkciách – len o ľuďoch, ktorí sa už domov nevrátia. Pre mnohé obce na Slovensku sa tento deň stal osobnou tragédiou.

Dnes, po rokoch, si už uvedomujeme, že v tej mrazivej noci sme nestratili len 42 vojakov. Slovensko prišlo o synov, manželov, otcov, kamarátov. Zároveň sme však objavili obrovskú silu spolupatričnosti. Ukázalo sa, že v najťažších chvíľach dokáže slovenská spoločnosť stáť spolu, bez rozdielov a bez otázok.

Až 42 ľudí zomrelo príliš skoro a nečakane

Chronológia udalostí z 19. januára 2006 dodnes mrazí. Lietadlo An-24 odštartovalo z Prištiny krátko po 17. hodine. O niekoľko minút neskôr vzlietlo aj druhé lietadlo An-26. O 19:33 sa An-24 stráca z radarov. Nasledujú minúty neistoty, odklonenie druhého stroja, prvé správy o požiari v lesoch a napokon potvrdenie najhoršieho. Záchranné zložky sa dávajú do pohybu, vrtuľníky štartujú zo Sliača, sanitky z Košíc smerujú k hraniciam. Všetko však komplikuje terén, sneh, vietor a mráz.

Ako jediný prežil pád lietadla nadporučík Martin Farkaš, ktorého v kritickom stave previezli do košickej nemocnice. Jeho príbeh sa stal symbolom zázraku, ale aj bolestnej výnimky v inak tragickej bilancii.

Nasledujúce dni patrili vyšetrovaniu, smútku a spomienkam. Zábery z miesta nehody, chvost lietadla so slovenským znakom zapichnutý v snehu, sa navždy vryli do pamäti národa. Rovnako ako zvuk sirén, ktoré 23. januára ohlásili celoslovenský štátny smútok.

Vyšetrovanie, ktoré dnes ako býva zvykom, časť Slovenska spochybňuje a prichádza s vlastnými teóriami, určilo ako príčinu nešťastia chybu pilota. Dnes si túto tragédiu pripomíname nielen ako najväčšie letecké nešťastie v dejinách Slovenska, ale aj ako silnú pripomienku krehkosti života.

Aj 20 rokov od nešťastia spomíname na 42 príbehov, ktoré sa skončili priskoro. A zároveň si pripomíname, že aj v najväčšej tme dokáže ľudskosť, solidarita a súdržnosť rozsvietiť svetlo, ktoré nezhasne ani po rokoch.