Do austrálskej prírody sa po viac ako storočí vracia druh, ktorý bol na pokraji vyhynutia. Klokaníci, drobné vačnatce podobné ikonickým kengurám, sú späť vo voľnej prírode a ochranári hlásia úspešné rozmnožovanie. Medzi rokmi 2021 až 2023 sa podarilo vysadiť takmer 200 jedincov, čo odborníci považujú za významný ekologický míľnik.
Klokaníci, v angličtine známi ako brush-tail bettongs, u nás ako potkanokengury, kedysi obývali približne 60 % austrálskeho kontinentu. S príchodom európskych kolonizátorov sa ich populácia dramaticky zmenšila, najmä v dôsledku introdukcie predátorov, ako sú líšky a mačky. Podľa ochranárov by bez záchranných staníc dnes tento druh už neexistoval.
Riaditeľ národného parku Dhilba Gurruunda–Innes Mike Williams vysvetľuje, že pred vypustením museli zásadným spôsobom obmedziť výskyt týchto predátorov, pretože klokaníci sa proti nim nedokážu účinne brániť. K ich úbytku v minulosti prispelo aj rozsiahle odlesňovanie, ktorým si Austrália prešla najmä v 20. storočí.
Dramatický pokles populácie dokumentujú aj vedecké štúdie. Výskum z roku 2014 upozornil, že medzi rokmi 1999 a 2010 klesol počet klokaníkov až o 90 % v dôsledku šírenia krvného parazita. Z pôvodnej rozšírenej populácie prežívalo už len jedno percento jedincov, a to výlučne v zajatí na juhovýchode Austrálie. Ich návrat do prírody je preto označovaný za malý zázrak a dôkaz, že cielené ochranárske projekty môžu priniesť zásadné výsledky.
Aby mali klokaníci šancu prežiť, ochranári vybudovali okolo územia určeného na ich vypustenie 25 kilometrov dlhý ochranný plot. Ten má zabrániť prenikaniu predátorov a vytvoriť podmienky, v ktorých sa môže populácia postupne obnovovať. Vzniknutá rezervácia tak predstavuje bezpečný štart pre ich nový život vo voľnej prírode.
Derek Sandow, riaditeľ projektu Marna Banggara, ktorý sa snaží obnoviť pôvodné druhy v ich prirodzenom biotope, opisuje klokaníkov ako „malých záhradníkov“. Pri hľadaní potravy – prevažne podzemných húb – dokáže jeden jedinec ročne prekypriť dve až šesť ton pôdy. Tento proces prirodzene zlepšuje kvalitu pôdy, podporuje rast vegetácie a pomáha vytvárať vhodné podmienky pre ďalšie živočíšne druhy. Aj preto bol tento druh prvým, ktorý ochranári navrátili do národného parku.
Úspechy projektu sa už začínajú prejavovať aj v číslach. V nedávnom monitoringu bolo zistené, že takmer 40 % odchytených jedincov predstavovali potomkovia pôvodne vysadených klokaníkov. Z 26 odchytených samíc nieslo až 22 vo vaku mláďa, čo je podľa odborníkov jasným signálom, že populácia je zdravá a úspešne sa reprodukuje. Každý odchytený kus navyše dostal identifikačný čip, ktorý umožní dlhodobé sledovanie ich pohybu a správania.
Získané údaje budú mať veľký význam pri ďalšom rozvoji projektu. Presné monitorovanie populácie pomôže odborníkom pochopiť, ako sa klokaníci adaptujú na podmienky v rezervácii a aké opatrenia sú potrebné na to, aby sa ich počet dlhodobo stabilizoval. Ide o dôležitý krok, ktorý môže poslúžiť ako model pre ďalšie záchranné programy nielen v Austrálii, ale aj vo svete.
Návrat klokaníkov do austrálskej prírody tak predstavuje nádej pre obnovu biodiverzity na kontinente, ktorý bol v minulosti výrazne zasiahnutý ľudskou činnosťou. Tento úspech zároveň ukazuje, že aj druhy považované za takmer stratené sa môžu vrátiť do voľnej prírody, ak dostanú šancu a odbornú starostlivosť.
Pre Austráliu ide o symbolický aj ekologický triumf. Klokaníci sú nielen súčasťou prirodzeného ekosystému, ale aj dôkazom, že dlhodobé úsilie o ochranu prírody môže priniesť viditeľné a merateľné výsledky. Ich príbeh zároveň inšpiruje ochranárov na celom svete v boji za záchranu ohrozených druhov.