Európa chce zelenú budúcnosť, no pritom otvára nové bane. Nesie si tým veľké riziká

Európska únia už roky zdôrazňuje, že bez ráznych krokov sa dôsledky klimatickej krízy budú len zhoršovať. Extrémne dažde, ničivé povodne, dlhodobé suchá či teplotné rekordy sa stali bežnou súčasťou európskej reality. Cieľom je dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050, čo znamená vyvážiť produkciu CO₂ s jeho absorbovaním. Tento plán je základom Európskeho zeleného dohovoru, ktorý vyžaduje postupné vyradenie fosílnych palív a rozsiahlu technologickú transformáciu.

Táto transformácia však nie je možná bez obrovského množstva strategických surovín. Kobalt, nikel, lítium, bauxit, germanium, bizmut či vzácne zeminy sú nevyhnutné pre batérie elektromobilov, solárne panely a veterné turbíny. Thierry Breton, bývalý európsky komisár pre vnútorný trh, otvorene priznal, že úspech zelenej a digitálnej ekonomiky stojí práve na týchto materiáloch.

EÚ preto odmieta závislosť od Číny, ktorá ovláda globálny trh s mnohými kritickými minerálmi. Riešením sa stala reaktivácia baníctva priamo na území Európy.

Argument znie jasne: bez domácich surovín nebude možné vybudovať zelenú ekonomiku. Ťažobné spoločnosti tento naratív rýchlo prijali a šíria predstavu, že bez ich aktivít by sa energetická transformácia zastavila.

Mestá sa boja zničenia prírody

Jedným z miest, ktoré môže ťažba zásadne zasiahnuť, je obec Alconchel na juhozápade Španielska. Ide o územie s výnimočnou biodiverzitou, kde nechýbajú rozsiahle lesy, čisté rieky či mokrade bohaté na vtáčie druhy. Pod touto krajinou sa však nachádzajú cenné zásoby medi, ktoré chce získať spoločnosť Atalaya Mining. Miestni obyvatelia sa obávajú zničenia chráneného územia Natura 2000, znečistenia vodných zdrojov a scenára podobného oblasti Riotinto, známej ekologickými haváriami. Hovoria o riziku, že celý juh provincie zostane bez pitnej vody.

Podobné napätie panuje tisíce kilometrov na severe, v Kirune za polárnym kruhom. Toto švédske mesto je domovom pôvodného obyvateľstva Sami, ktoré už viac než storočie žije v tieni ťažby železnej rudy. Dnes sa však pozornosť sústreďuje na obrovské nálezisko vzácnych zemín Per Geijer – najväčšie v celej EÚ. Podľa predstaviteľov miestnych komunít sa územie mení na „švajčiarsky syr“, plný vrtov a zosúvajúcej sa pôdy. Pre chovateľov sobov ide o existenčnú hrozbu. Niektorí hovoria dokonca o „zelenej kolonizácii“, ktorá obetuje domorodé obyvateľstvo v mene priemyselného pokroku.

Ťažobná spoločnosť LKAB, podporovaná štátom, už buduje nové štôlne a pripravuje sa na rozsiahlu ťažbu. Európski politici argumentujú tým, že ide o strategické suroviny pre obnoviteľné zdroje energie a že Európa potrebuje vlastný prístup k týmto zdrojom. Miestne komunity však tvrdia, že únia obetovala ich životný priestor v prospech korporácií.

Paradox, ktorý nemá jednoduché riešenie

Napätie ešte zvýšila Európska legislatíva o kritických surovinách, prijatá v roku 2024. Tá jasne stanovuje, že členské štáty musia z domácich zdrojov pokryť aspoň 10 % svojej spotreby kritických surovín. Zároveň zrýchľuje povoľovacie procesy a umožňuje ťažbu aj v chránených územiach, ak sa vyhlási za „projekt nadradeného verejného záujmu“. Kritici upozorňujú, že ide o zásadnú zmenu v uvažovaní EÚ: ochrana prírody už nie je automatickou prioritou.

Zatiaľ čo európski predstavitelia hovoria o „udržateľnej ťažbe“, environmentálni ekonómovia upozorňujú, že Európa sa stále riadi logikou nekonečného rastu. Podľa francúzskeho analytika Timothée Parriqueho by sa mala zamerať na znižovanie spotreby surovín, nie na otváranie nových baní. Podobne aj odborníci z Európskej environmentálnej kancelárie varujú, že narastajúci počet ťažobných projektov nevyhnutne zvýši celkové ekologické škody.

EÚ v tomto roku označila už 60 projektov za strategické vrátane náleziska vzácnych zemín v Kirune. Otázka však zostáva: dokáže Európa vybudovať zelenú budúcnosť bez toho, aby po sebe zanechala nové ekologické rany? Alebo sa klimatická neutralita stane paradoxom, ktorý síce znižuje emisie, no zároveň devastuje miestne komunity a krajinu?

Diskusia o tom sa ešte len začína – a bude patriť k najdôležitejším témam európskej environmentálnej politiky v nasledujúcich rokoch.