Európania neboli vždy bieli. Vedci zistili, že farbu pokožky zmenili neskôr, ako predpokladali

Ľudský druh vznikol a vyvíjal sa v Afrike. Tam sa mu tmavá pokožka hodila, pretože ho v oblastiach okolo rovníka, kde je veľa slnečného svetla, chránila pred ultrafialovým žiarením. Genetických znakov spojených so svetlejšou pigmentáciou začalo pribúdať v čase, keď sa začal druh Homo sapiens šíriť z Afriky do miest, kde je slnečného svitu menej. Ochrana pred ultrafialovými lúčmi už nebola taká dôležitá a tak do nej evolučné mechanizmy prestali investovať energiu.

Evolučné modely naznačujú, že hlavnými dôvodmi boli výhody súvisiace so syntézou vitamínu D, ale aj migrácie. To sa vie už niekoľko rokov, ale naopak načasovanie a priebeh zmien pigmentácie sú jasné oveľa menej.

V novej štúdii vedci využili dva veľmi dobre zachované genómy pravekých ľudí. Jedným bol nález 45-tisíc rokov starého jedinca z oblasti Ust'-Ishim z Ruska, druhým deväť tisíc rokov starý nález Homo sapiens označovaný ako SF12 zo Švédska.

Gény v sebe nesú informácie nielen o tom, ako vyzerajú súčasné genómy, ale aj akési „spomienky na minulosť“, teda to, ako sa gény v priebehu rokov menili. Autori štúdie výsledky porovnania dvoch vyššie popísaných genómov potom aplikovali na ďalších 348 ľudských genetických záznamov z pravekej Eurázie.

Európania neboli vždy bieli

Tmavú pigmentáciu našli vedci v génoch prakticky všetkých ľudí z obdobia pred 43 až 13 tisíc rokmi – len jediná osoba z tej doby mala pleť stredne tmavú. V období takzvaného mezolitu (pred štrnástimi až štyrmi tisíc rokmi) sa začali častejšie vyskytovať svetlejšie farby očí, malo ich až jedenásť z tridsaťpäť vzoriek z tejto doby.

Najčastejšie ich vedci nachádzali pri vzorkách zo severnej a západnej Európy, pričom tmavé vlasy a koža aj v tejto dobe zostávali po celom kontinente dominantné. Svetlé odtiene pleti sa prvýkrát objavili v mezolitickom Švédsku, ale aj tam zostali veľmi vzácne.

Mezolit je podľa autorov štúdie typický práve tým, že sa Európanom začali meniť oči z tmavých na svetlejšie. Vtedy boli dokonca rozšírenejšie ako neskôr, napríklad ako v dobe bronzovej. Dôvod vedci zatiaľ nevedia.

Svetlejšia farba tela sa začala častejšie objavovať až v čase, keď do Európy prichádzali prví poľnohospodári, čo boli ľudia z dnešného Turecka. Postupne svetlej pokožky pribúdalo, ale ani pred štyrmi tisíckami rokov „belosi“ v Európe ešte neprevážili. V tom čase sa ale začala viac rôzniť farba vlasov a na území dnešného Turecka sa podľa vedcov objavili prvé ryšavky.

Až v dobe železnej, teda asi 1200 rokov pred naším letopočtom, sa svetlá pleť stala takmer rovnako častou ako tmavá, najmä v severnej a strednej Európe. Tmavá pigmentácia ale zostala bežná v oblastiach, ako je Taliansko, Španielsko a Rusko.

Gény „tečú“ a migrujú

Podľa novej štúdie sa zdá, že zmeny pigmentácie boli spôsobené predovšetkým migráciou a tokom génov, nie priamo selekciou a adaptáciou na prostredie. „Kľúčovú úlohu v posune pigmentačných znakov naprieč Európou zohralo šírenie neolitických poľnohospodárskych populácií,“ uviedli autori výskumu, pričom dokonca popísali, ktoré varianty génov za to boli primárne zodpovedné.

Výsledky naznačujú, že svetlá pleť sa v Európe stala bežnou oveľa neskôr, než sa doteraz predpokladalo, a že pigmentačné znaky boli po tisíce rokov utvárané zložitou súhrou genetických a environmentálnych faktorov.