Google chce dátové centrá vo vesmíre. Je to vôbec možné?

V praxi ide o ambicióznu predstavu, no fyzici a inžinieri sa zhodujú, že realita je podstatne zložitejšia. Hoci samotný koncept dátových centier vo vesmíre dáva v určitých prípadoch zmysel, spoliehať sa na prakticky neobmedzený zdroj slnečnej energie je mimo rámec technických možností ľudstva. A čo je dôležitejšie – takmer určite to zostane nemožné ešte veľmi dlho.

Sundar Pichai pre americkú televíziu uviedol, že jednou z „moonshot“ vízií Googlu je mať v budúcnosti dátové centrá v kozme, ktoré by naplno využívali obrovský energetický potenciál našej hviezdy. Z fyzikálneho hľadiska však platí, že hoci Slnko skutočne vyžaruje približne 3,8 × 10²⁶ wattov energie, čo je asi 100 biliónov krát viac, než koľko ľudstvo aktuálne vyrába, toto číslo nemá žiadny praktický význam. Je to skôr ilustrácia obrovského výkonu Slnka než niečo, čo by bolo možné zachytiť a využiť.

Vedci pripomínajú, že na to, aby sme zachytili všetku energiu hviezdy, by bolo nutné vytvoriť takzvanú Dysonovu sféru – teoretickú megakonštrukciu úplne obklopujúcu Slnko. A tu narážame na neprekonateľné prekážky. V celom Slnečnom systéme nie je dostatok materiálu na stavbu takéhoto objektu. Ani technológie na ťažbu asteroidov a manipuláciu s miliardami ton materiálu v kozme zatiaľ neexistujú. Navyše by bola takáto konštrukcia nestabilná a neustále ohrozovaná dopadmi asteroidov či komét, ktoré krížom-krážom prelietajú cez našu sústavu.

Aj keby sme hypoteticky dokázali vytvoriť obrovské plochy solárnych panelov, zostáva fakt, že dnešné technológie dokážu zachytiť iba časť slnečného spektra. A to platí aj pre panely umiestnené mimo atmosféry. Úvahy o zachytení „100-biliónkrát väčšieho“ množstva energie sú tak skôr rétorikou pre investorov než realistickým energetickým plánom.

Dátové centrá vo vesmíre však nie sú úplne mimo reality

Napriek tomu nie je myšlienka dátových centier vo vesmíre úplne absurdná. Dnešné centrá pre spracovanie dát, najmä tie používané pre výpočty umelej inteligencie, majú obrovskú energetickú spotrebu a zároveň potrebujú enormné množstvá vody na chladenie. Google podľa vlastných údajov zaznamenal nárast emisií o 51 percent, a v roku 2026 má jeho uhlíková stopa dosiahnuť úroveň celého Japonska. Technologický sektor tak čoraz viac hľadá riešenia mimo planéty.

Vo vesmíre totiž odpadá potreba vodného chladenia a solárne panely môžu pracovať efektívnejšie. Odborníci však upozorňujú, že týmto riešením by sa skôr vyriešila prevádzka systémov, ktoré sú už priamo v kozme. Dáta zo satelitov dnes putujú na Zem, kde sa spracúvajú, čo spôsobuje omeškania. Ak by sa analýzy realizovali už na obežnej dráhe, na Zem by sa posielali iba filtrované, relevantné informácie.

Takýto koncept aktuálne testuje Čína so svojou konšteláciou Three-Body Computing Constellation, ktorá bola vypustená v júni. Ide o prvý pokus vytvoriť plnohodnotné dátové centrum na obežnej dráhe. Tamojší odborníci však zdôrazňujú, že cieľom nie je nahradiť pozemské centrá, ale zefektívniť spracovanie údajov pochádzajúcich z vesmíru.

Aj v tomto prípade však narážame na limity. Vypúšťanie satelitov je stále drahé a ak sa niečo pokazí, oprava je extrémne komplikovaná. Navyše je potrebné riešiť radiačnú odolnosť techniky, synchronizáciu satelitov či problém s obmedzenou dátovou priepustnosťou pri prenose výsledkov späť na Zem.

Základný problém však zostáva: rastúci apetít dátových centier na Zemi spôsobuje okamžitý tlak na energetické aj vodné zdroje. Nespoliehať sa na to, že sa situácia vyrieši „vo vesmíre“, je podľa odborníkov kľúčové. Aj keď orbitálne dátové centrá môžu doplniť naše kapacity, nedokážu vyriešiť ekologické a energetické výzvy, ktorým čelíme už dnes. Skôr než sa obrátime k Slnku ako nevyčerpateľnej zásobárni energie, je potrebné hľadať realistické, udržateľné riešenia priamo tu na Zemi.