„Hobitov“ z ostrova Flores nezničil Sauron, ale tisíce rokov trvajúce sucho

Homo floresiensis, ako vedci tento druh označujú, patril medzi najmenších známych zástupcov rodu Homo. Dospelí jedinci dosahovali výšku približne jeden meter a žili na indonézskom ostrove Flores pred približne 70-tisíc rokmi. Práve ich nízky vzrast a proporcie tela im vyniesli prezývku „hobiti“, ktorá odkazuje na postavy zo sveta J. R. R. Tolkiena, pripomína web ČT24. Na rozdiel od literárnych hobitov však títo pravekí ľudia nežili v pohodlných podzemných norách, ale v jaskyniach.

Najznámejším miestom spojeným s Homo floresiensis je jaskynný systém Liang Bua na ostrove Flores. Práve tu boli v roku 2003 objavené ich fosílne pozostatky, ktoré zásadne otriasli dovtedajšími predstavami o evolúcii človeka. Medzinárodný tím vedcov sa teraz k tejto lokalite vrátil a pomocou moderných analytických metód sa pokúsil objasniť, prečo tento druh z povrchu Zeme zmizol.

Kľúčom k riešeniu sa stala rekonštrukcia dávneho podnebia. Vedci skombinovali chemické záznamy zo stalagmitov v jaskyni Liang Bua s izotopovými analýzami fosílnych zubov trpasličieho slona Stegodon florensis insularis. Práve tento druh slona bol preukázateľne hlavnou korisťou hobitov a zohrával dôležitú úlohu v ich prežití.

Výsledky analýz ukázali, že približne pred 76-tisíc rokmi začalo na ostrove Flores rozsiahle vysychanie krajiny. Tento proces sa postupne prehlboval a vyvrcholil extrémnym a dlhodobým suchom v období pred 61- až 55-tisíc rokmi. Ide pritom o časové okno, ktoré sa presne zhoduje so zmiznutím Homo floresiensis z fosílneho záznamu.

Klimatická zmena sa postarala o ich „zmiznutie“

Podľa vedcov práve kombinácia dlhodobého sucha a rastúceho tlaku na prírodné zdroje spôsobila, že hobiti nedokázali prežiť. Úbytok zrážok viedol k vysychaniu riečnych korýt a k strate povrchovej sladkej vody, čo malo zásadný vplyv nielen na samotných hobitov, ale aj na ich korisť.

„Ekosystém v okolí Liang Bua sa v období, keď Homo floresiensis zmizol, dramaticky vysušil,“ uviedol hlavný autor štúdie Mike Gagan. Podľa jeho slov letné zrážky výrazne poklesli a vodné toky sa stali sezónnymi, čo spôsobilo výrazný stres pre celý ekosystém. Nedostatok vody znamenal menej potravy a zhoršené podmienky na prežitie.

Na rovnaký problém poukazuje aj ďalší z autorov výskumu Gert van den Berg. „Povrchová sladká voda, trpasličie slony Stegodon aj Homo floresiensis zmizli približne v rovnakom čase,“ vysvetľuje. Tento súbeh udalostí podľa neho jasne naznačuje kombinované účinky ekologického stresu. Súťaž o čoraz vzácnejšiu vodu a potravu mohla hobitov prinútiť opustiť jaskyňu Liang Bua a napokon viesť k ich vyhynutiu.

Paradoxom je, že Homo floresiensis bol na miestne podmienky pôvodne veľmi dobre adaptovaný. Dlhé roky výskumov ukazujú, že išlo o zručných lovcov, ktorí sa dokázali prispôsobiť ostrovnému prostrediu a obmedzeným zdrojom. Ich malý vzrast bol pravdepodobne výhodou v prostredí s obmedzenou potravnou ponukou. Napriek tomu ani tieto adaptácie nestačili na extrémnu a dlhodobú klimatickú zmenu.

Zaujímavým aspektom je aj časová zhoda so šírením moderného človeka. Hoci fosílie Homo floresiensis sú staršie než najstaršie dôkazy o prítomnosti Homo sapiens na ostrove Flores, moderní ľudia migrovali indonézskym súostrovím približne v rovnakom období, keď hobiti mizli. Autori štúdie pripúšťajú, že hobiti sa pri hľadaní vody a koristi mohli s modernými ľuďmi stretnúť.

„Klimatická zmena mohla pripraviť pôdu pre ich konečné zmiznutie,“ uvádzajú vedci. Nepriaznivé podmienky oslabili populáciu Homo floresiensis a prípadná konkurencia s moderným človekom mohla byť posledným klincom do rakvy. Príbeh hobitov z Floresu tak slúži ako výstražný príklad toho, ako výrazné zmeny klímy a zrážkových pomerov dokážu zásadne ovplyvniť osud celých druhov – vrátane našich blízkych príbuzných.