Len sadiť stromy na záchranu planéty nestačí, varuje štúdia

Medzinárodný tím vedcov z Číny, Austrálie a USA sa pozrel na to, aký skutočný potenciál má zalesňovanie. Stromy pri svojom raste viažu uhlík obsiahnutý v oxidu uhličitom, ktorý uložia do kmeňov, koreňov či pôdy. Na prvý pohľad ide o jednoduché a účinné riešenie, no výskum ukázal, že realita je zložitejšia. Autori varujú, že ak sa prístup k výsadbe nezmení, zalesňovanie nebude schopné podstatne prispieť k dosiahnutiu cieľa nulových emisií.

Štúdia poukazuje na to, že klimatické prínosy zalesňovania sú často prezentované ako univerzálny recept. Pravdou je, že globálny potenciál viazania uhlíka prostredníctvom stromov je len zlomkom toho, čo sa očakáva. V praxi teda ide skôr o doplnkové opatrenie, ktoré musí ísť ruka v ruke s radikálnym znižovaním emisií z fosílnych palív.

Doterajšie skúsenosti navyše ukazujú veľké rozdiely medzi krajinami. Najväčším hráčom v zalesňovaní je jednoznačne Čína, pripomína ČT24, ktorá počas posledných štyroch desaťročí dokázala uložiť do stromov a pôdy približne sedem miliárd ton oxidu uhličitého. V porovnaní s tým austrálsky program vysadenia dvadsiatich miliónov stromov prinesie do roku 2030 len 0,2 milióna ton CO2 ročne, čo je zanedbateľné množstvo.

Výskumníci upozorňujú aj na problém konkurencie o pôdu. Územia vhodné na zalesňovanie si nárokujú mestá či poľnohospodárstvo, ktoré sú nevyhnutné pre rozvoj a zabezpečenie potravín. To prirodzene obmedzuje priestor na rozširovanie lesov. Navyše, nesprávna výsadba nesprávnych druhov stromov na nevhodných miestach môže poškodiť biodiverzitu či dokonca zvýšiť otepľovanie, ako je to v prípade tmavých lesov vysadených v zasnežených oblastiach.

Kde má zalesňovanie skutočný zmysel?

Vedci sa preto snažili presne určiť, kde by sa dalo bezpečne a efektívne zalesňovať. Zo svojho modelu vylúčili mestské zóny, poľnohospodársku pôdu, chránené územia a oblasti, kde by výsadba spôsobila nadmerný odber vody alebo negatívny vplyv na miestne ekosystémy. Z výsledkov vyplynulo, že na Zemi je vhodných asi 389 miliónov hektárov pôdy, čo je len približne polovica predchádzajúcich odhadov. Najväčší potenciál majú Brazília, Rusko a USA, pričom až 42 percent využiteľnej pôdy leží na americkom kontinente.

Ambície jednotlivých krajín však často nezodpovedajú realite. Pre obdobie rokov 2021 až 2030 sa štáty zaviazali zalesniť asi 230 miliónov hektárov, čo je približne 60 percent vypočítaného potenciálu. Až 90 percent týchto záväzkov pritom prijali krajiny s nízkymi a strednými príjmami, kde je pôda obmedzená a výsadba môže ohroziť cenné savany či iné ekosystémy. Napríklad africké štáty prisľúbili polovicu všetkej pôdy na zalesňovanie, hoci reálne disponujú len štyrmi percentami vhodných plôch.

Samotný potenciál ukladania uhlíka vedci vypočítali pomocou nového modelu založeného na strojovom učení. Ak by sa zalesnili všetky dostupné plochy, do roku 2050 by sa dalo viazať približne 4,9 miliardy ton CO2 ročne. Ak sa však bude vychádzať len zo záväzkov štátov, toto množstvo klesne na 1,5 miliardy ton. Hoci ide o veľké čísla, stále sú len zlomkom emisií, ktoré ročne vypúšťajú fosílne palivá – tie predstavujú približne 36 miliárd ton oxidu uhličitého ročne.

Z toho vyplýva jasný záver: zníženie emisií z fosílnych palív musí zostať hlavným nástrojom v boji proti klimatickej kríze. Zalesňovanie môže zohrávať dôležitú doplnkovú úlohu, no jeho účinnosť závisí od správneho plánovania, vhodného výberu lokalít a koordinácie medzi štátmi.

Autori štúdie preto navrhujú konkrétne opatrenia. Bohaté krajiny by mali vyčleniť viac pôdy na zalesňovanie a zároveň finančne podporiť chudobnejšie štáty, aby dokázali realizovať kvalitné projekty. Zmysel má tiež zapojenie miestnych komunít a pôvodných obyvateľov, ktorí najlepšie poznajú podmienky vo svojich regiónoch. Finančné stimuly či odmeny pre vlastníkov pôdy môžu prispieť k širšiemu zapájaniu do projektov obnovy prírody.