Mesto za polárnym kruhom sa ponorilo do polárnej noci. Obyvatelia slnečné lúče uvidia až 22. januára

Utqiagvik, ktorý sa ešte donedávna oficiálne nazýval Barrow, leží približne 483 kilometrov severne od polárneho kruhu. Práve táto extrémna zemepisná poloha spôsobuje, že od novembra do januára je tu slnko neustále pod obzorom. Ide o dôsledok naklonenia zemskej osi, vďaka ktorému sa severná pologuľa medzi jesennou a jarnou rovnodennosťou odkláňa od Slnka. Čím bližšie je lokalita k samotnému severnému pólu, tým kratšie dni postupne sú – až úplne zaniknú.

Hoci slnko nad horizont v Utqiagviku nevystúpi dlhé týždne, mesto nezostane v úplnej tme. Každý deň dochádza ku krátkemu obdobiu tzv. civilného súmraku, keď je obloha jemne osvetlená modrastým svetlom podobnému svitaniu. K tomu sa pridáva aj občasná žiara polárnej žiary, ktorá môže v zimných mesiacoch výrazne presvetliť nočnú oblohu.

Najbližší východ slnka však miestni zažijú až 22. januára 2026. Do tohto dňa budú žiť bez slnečných lúčov, čo výrazne ovplyvňuje ich každodenný rytmus.

Teploty počas polárnej noci bežne klesajú hlboko pod bod mrazu a absencia denného ohrevu spôsobuje aj prudké ochladzovanie atmosféry. V meste žije približne 4 400 až 4 600 ľudí a tunajšia komunita je na tento extrém zvyknutá, keďže ide o každoročný prírodný cyklus.

Dlhá tma má aj širšie meteorologické dôsledky

Práve nedostatok slnečného žiarenia vo vysokých zemepisných šírkach hrá významnú úlohu pri formovaní polárneho vortexu – oblasti nízkeho tlaku v stratosfére, kde sa zhromažďuje extrémne studený vzduch. Ten zvyčajne ostáva nad Arktídou, no občas unikne južnejšie a prinesie prudké ochladenie aj do nižších zemepisných šírok Severnej Ameriky či Európy.

Utqiagvik však nezažíva len večnú zimu. Po období temnoty sa s postupom jari začne deň rýchlo predlžovať. Od polovice mája až do začiatku augusta sa tu slnko nezapadá vôbec a nastáva opačný extrém – polárny deň, teda obdobie nepretržitého slnečného svitu. Tento cyklus je prirodzeným výsledkom naklonenia Zeme a výrazne formuje život na ďalekom severe.

Na porovnanie, v krajinách stredných zemepisných šírok, ako napríklad v Indii či väčšine Európy, slnko vychádza a zapadá každý deň bez ohľadu na ročné obdobie. Aj keď sú zimné dni krátke, úplná tma po celé týždne nehrozí, pretože poloha týchto oblastí je príliš ďaleko od pólov.

Podobné extrémy však existujú aj na opačnom konci planéty. Na južnom póle trvá polárna noc takmer pol roka, pretože ide o bod, kde je vplyv zemskej osi na slnečné osvetlenie najvýraznejší. Keď sú arktické oblasti ponorené do tmy, južný pól zažíva nepretržité slnko – a naopak.

Zaujímavosťou je aj to, že Utqiagvik je domovom najsevernejšieho amerického futbalového tímu. Počas letnej sezóny, keď je tu neustále deň, trénujú žiaci miestnej strednej školy Barrow High School v prostredí, kde slnko nezapadne celé tri mesiace.

Utqiagvik tak opäť vstúpil do obdobia extrémnej tmy, ktoré ovplyvňuje nielen počasie, ale aj život ľudí v tomto odľahlom kúte sveta. Pre miestnych je to však súčasť každoročného rytmu, ktorý poznajú celé generácie. Po temnej zime ich čaká polárny deň – ďalšia zaujímavá kapitola života v arktických podmienkach.