Mimoriadne rozsiahla hmla: Tiahla sa až 640 kilometrov a pomohla prírode

Satelitné snímky z konca novembra a začiatku decembra 2025 ukázali, že značná časť Kalifornskej doliny bola pokrytá súvislou bielou vrstvou. Podľa údajov NASA sa tento pás tiah­ol približne 640 kilometrov – od mesta Redding na severe až po Bakersfield na juhu štátu. Na prvý pohľad mohol pripomínať sneh alebo dym z rozsiahlych požiarov, no v skutočnosti išlo o iný, pre túto oblasť typický jav.

Nešlo o sneh ani o následky požiarov, ale o takzvanú „tule hmlu“. Tento názov pochádza od rastliny tule, druhu trstiny a turice, ktorá rastie v mokradiach Kalifornskej doliny. Ide o nízku radiačnú hmlu, ktorá sa vytvára najmä počas chladnejších mesiacov roka, keď je vietor slabý a pôda dostatočne vlhká. Práve tieto podmienky boli na prelome jesene a zimy splnené takmer dokonale.

Mechanizmus vzniku tule hmly je pomerne jednoduchý, no vyžaduje presnú kombináciu faktorov. Vlhkosť sa do ovzdušia dostáva z pôdy prostredníctvom vyparovania. Keď sa vzduch pri zemskom povrchu počas noci ochladí, vodná para začne kondenzovať a vytvára drobné kvapôčky. Pri slabom vetre sa tieto kvapôčky nehýbu do vyšších vrstiev atmosféry, ale zostávajú pri zemi, kde vytvárajú hustú hmlu, ktorá môže pretrvávať celé dni.

Ako na svojom blogu vysvetlil klimatológ Daniel Swain z Kalifornského inštitútu vodných zdrojov, v roku 2025 panovali v strednej a južnej Kalifornii mimoriadne priaznivé podmienky na vznik tohto javu. Úhrny zrážok v týchto oblastiach patrili medzi najvyššie v histórii meraní, čo znamenalo výrazne vlhkú pôdu. Koncom novembra sa navyše nad Kaliforniou vytvoril veľmi stabilný tlakový systém vysokého tlaku, ktorý „uzamkol“ vlhké vzduchové hmoty v doline a zabránil ich premiešaniu s okolitým suchším vzduchom.

Rozsiahla hmla pomáha prírode

K vzniku a dlhému trvaniu hmly prispelo aj to, že do oblasti neprenikli žiadne výraznejšie búrkové systémy. Silnejší vietor alebo zrážky by totiž hmlu dokázali rýchlo rozptýliť. Namiesto toho sa tule hmla udržala v doline počas viacerých dní a vytvorila súvislý pás, ktorý bol dobre viditeľný aj zo satelitov na obežnej dráhe.

Zaujímavé bolo aj teplotné rozloženie v regióne. Swain upozornil, že teploty pod vrstvou hmly v Kalifornskej doline boli citeľne nižšie než v iných častiach štátu, kde bolo na dané obdobie skôr nadpriemerne teplo. Celková vzduchová hmota však bola teplejšia, než býva v podobných situáciách bežné. Podľa klimatológa to mohlo súvisieť s nezvyčajne teplou vodou v Tichom oceáne pri pobreží a tiež s nízkou snehovou pokrývkou v pohorí Sierra Nevada, ktorá obmedzila prúdenie chladného vzduchu do nížin.

Práve vyššie teploty mohli spôsobiť, že tule hmla sa v niektorých obdobiach udržiavala o niečo vyššie nad zemou než zvyčajne. V určitých momentoch tak pripomínala skôr nízku oblačnosť typu stratus než klasickú hmlu ležiacu priamo na povrchu. Aby hmla klesla bližšie k zemi a výrazne znížila viditeľnosť, boli by potrebné ešte nižšie teploty. Vďaka tomu tentoraz nespôsobila také vážne dopravné problémy ako v minulosti, keď tule hmla viedla k viacerým hromadným nehodám.

Kalifornská dolina má s dlhotrvajúcou hmlou bohaté skúsenosti. V minulosti sa vyskytli aj extrémne prípady – napríklad v roku 1985 zaznamenalo mesto Fresno 16 po sebe nasledujúcich dní s hmlou, zatiaľ čo Sacramento ich malo dokonca 17. Vedci si však všímajú, že v posledných desaťročiach sa tule hmla objavuje čoraz zriedkavejšie, čo má širšie dôsledky pre miestny ekosystém.

Hmla totiž nepredstavuje len meteorologický jav, ale zohráva aj dôležitú úlohu v poľnohospodárstve. Ovocné stromy a orechovníky v Kalifornskej doline potrebujú počas zimy obdobie pokoja, aby boli v ďalšej vegetačnej sezóne dostatočne produktívne. Tule hmla ich chráni pred priamym slnečným žiarením, ktoré by mohlo predčasne prehrievať púčiky a narušiť ich prirodzený vývoj. Z tohto pohľadu je jej návrat aspoň dočasne vítanou správou pre miestnych farmárov aj vedcov sledujúcich dopady klimatických zmien.