Na svete existuje zem, ktorú nechce žiadny štát. Ide o posledné biele miesto na mape

V dnešnom svete, kde sa štáty bijú o každý meter štvorcový územia a neváhajú kvôli hraniciam viesť dlhoročné spory, existuje jedna fascinujúca a priam absurdná výnimka. Bir Tawil je malý, nepravidelný štvoruholník vyprahnutej púšte zakliesnený medzi Egyptom a Sudánom, ktorý oficiálne nikoho nezaujíma.

Je to jediné miesto na planéte (ak nerátame Antarktídu), ktoré si nenárokuje absolútne žiadna vláda. Tento unikátny stav však nie je výsledkom skromnosti, ale zložitej diplomatickej šachovej partie, v ktorej Bir Tawil slúži ako „nechcený čierny Peter“. 

Ako tento zmätok vznikol? 

Celý zmätok odštartovali britskí koloniálni správcovia, ktorí v rokoch 1899 a 1902 nakreslili dve rôzne verzie hraníc. Kým pôvodná hranica bola priamka, tá neskoršia „administratívna“ sa kľukatila podľa historických pastvín miestnych kmeňov. Problém nastal v momente, keď sa obe krajiny osamostatnili.

Susedný trojuholník Hala'ib pri Červenom mori je totiž veľký, bohatý na minerály a strategicky dôležitý, zatiaľ čo Bir Tawil je len kopa skál a piesku. Egypt trvá na pôvodnej priamke, čím získava Hala'ib a Bir Tawil prenecháva Sudánu.

Sudán zasa uznáva kľukatú hranicu, čím si nárokuje Hala'ib a Bir Tawil „tlačí“ Egyptu. Výsledkom je patová situácia: ak by si hociktorý štát nárokoval Bir Tawil, automaticky by tým uznal verziu hranice, podľa ktorej stráca oveľa cennejší Hala'ib. Bir Tawil tak zostal v právnom vákuu ako „terra nullius“ – zem nikoho.

Hoci mapy a dokumenty OSN vykresľujú Bir Tawil ako prázdnu, nehostinnú pustatinu bez zákona, telefónneho signálu či ciest, realita na mieste je prekvapivo živá. Už tisícročia túto oblasť obývajú nomádske kmene Ababdov, ktoré tu žili dávno pred príchodom Rimanov či Britov a moderné hranice pre nich nič neznamenajú.

Pod povrchom sa nachádza zlato

V posledných rokoch sa však Bir Tawil zmenil na niečo ako divoký západ 21. storočia. Pod vyprahnutým povrchom sa totiž nachádza zlato. Dnes tam nájdete provizórne, ale plne funkčné osady postavené z vlnitého plechu a starých látok, ktoré chránia pred brutálnym slnkom.

Existuje tu rušná „hlavná ulica“ s obchodmi, reštauráciami pre baníkov, zmenárňami a dokonca aj stráženými telefónnymi búdkami. Ťažba tu prebieha v obrovskom meradle – od osamelých hľadačov s ručnými detektormi kovov až po priemyselné operácie s ťažkými rýpadlami a vŕtačkami.

Zaujímavosťou je, že celý tento mikrosvet funguje bez polície či vlády, pod dohľadom beduínskych strážcov, ktorí si poriadok strážia po svojom.

Tento politický unikát však neustále láka aj bizarných „dobyvateľov“ z celého sveta, ktorí si chcú na internete splniť svoje sny o moci. Najznámejším prípadom je Američan Jeremiah Heaton z Virgínie, ktorý v roku 2014 precestoval tisíce kilometrov, aby v Bir Tawile zapichol vlastnoručne vyrobenú vlajku a vyhlásil sa za kráľa „Severného Sudánu“.

Jeho motivácia bola priam filmová – chcel, aby sa z jeho malej dcéry stala skutočná princezná. Príbeh síce obletel svetové médiá, no pre miestnych obyvateľov a medzinárodné právo má nulovú hodnotu.

Heaton nie je jediný. V oblasti sa už „vylodili“ ruskí rádioamatéri, nadšenci z mikronároda Sealand či dokonca vtipkári, ktorí tam zapichli vlajku s vulgárnymi symbolmi. Pre pôvodných obyvateľov, ktorí v Bir Tawile prežili generácie, sú títo dobrodruhovia len „hlúpymi mužmi“, ktorí nechápu hlbokú a krvavú históriu tohto regiónu.

Bir Tawil tak zostáva fascinujúcim mementom toho, že aj v dobe satelitov a digitálnych máp môže existovať kúsok zeme, ktorý je formálne nikoho, no v skutočnosti patrí každému, kto má dosť odvahy v ňom prežiť.