Nad Európu sa objavili vzácne čierne polárne žiary alebo anti-žiary. Ich výskum je zatiaľ v plienkach

Nad Islandom sa 15. marca odohralo fascinujúce nebeské divadlo, ktoré zachytil fotograf Ian McCaskill pri brehu jazera Þingvallavatn. Okrem klasických zelených a ružových pásov sa na oblohe objavili aj záhadné temné oblasti, ktoré vedci označujú ako „čierne polárne žiary“ alebo „anti-polárne žiary“.

Ide o vzácny atmosférický úkaz v podobe tmavých vírov či škvŕn, ktoré narúšajú štruktúru bežnej žiary. Zatiaľ čo klasická polárna žiara vzniká dopadom elektrónov z vesmíru do našej atmosféry, tento fenomén funguje presne naopak.

Merania európskej flotily družíc Cluster už v minulosti potvrdili, že v týchto tmavých zónach existujú silné kladné elektrické polia, ktoré doslova vyháňajú elektróny späť do kozmického priestoru, čím vzniká efekt prázdneho čierneho miesta.

Výskum týchto „čiernych dier“ v polárnej žiare je stále v počiatočnej fáze a meteorológovia zatiaľ nedokážu presne predpovedať ich výskyt. 

Čo sú to čierne polárne žiary alebo anti-polárne žiary?

Čierne polárne žiary predstavujú jeden z najfascinujúcejších a zároveň najmenej preskúmaných úkazov v zemskej ionosfére, pričom nejde o skutočné svetelné žiarenie, ale skôr o jeho absenciu v podobe tmavých šmúh, vírov alebo krúžkov, ktoré pôsobia, akoby niekto z farebnej polárnej žiary vymazal kúsky gumou.

Zatiaľ čo bežná polárna žiara vzniká pri dopade elektrónov zo slnečného vetra do atmosféry, kde rozžiaria okolité plyny, čierna polárna žiara funguje na princípe tzv. anti-žiary, kedy silné kladné elektrické polia v určitých zónach vytláčajú elektróny smerom nahor do vesmíru.

Kvôli tomuto opačnému pohybu častíc nedochádza v danej oblasti k nárazom do atmosférických plynov, čoho výsledkom je vizuálna prázdnota a tma uprostred svietiacej opony. Tieto javy sú zvyčajne menšie a prchavejšie než ich farebné náprotivky, najčastejšie sa objavujú v neskorých nočných hodinách po hlavnej fáze geomagnetickej búrky a ich štúdium je kľúčové pre pochopenie komplexného elektrického obvodu medzi Zemou a magnetosférou.

Pre vedcov sú tieto „diery“ dôkazom, že interakcia našej planéty so Slnkom je dynamický obojsmerný proces, pri ktorom sa energetické častice neustále pohybujú pozdĺž magnetických siločiar nahor aj nadol.

Pozorovatelia ich môžu zachytiť najmä počas vysokej geomagnetickej aktivity, kedy sa v rámci pulzujúcich polárnych žiar začnú tvoriť rýchlo sa meniace tmavé štruktúry, ktoré odhaľujú neviditeľné sily pôsobiace v horných vrstvách našej atmosféry.