Najväčší ľadovec sveta sa po 40 rokoch rozpadá. Vedci predpovedajú jeho zánik v priebehu týždňov

Ľadovec A23a patril medzi najimpozantnejšie prírodné útvary na planéte. Na začiatku tohto roka mal hmotnosť tesne pod hranicou jedného bilióna ton a jeho povrch bol viac než dvojnásobný oproti rozlohe metropolitnej oblasti Londýna.

Koncom januára a začiatkom februára sa začal presúvať smerom k Južnej Georgii, čo vyvolalo obavy vedcov. Ak by narazil do ostrova, mohol by ohroziť kolónie tučniakov a tuleňov, ktoré tam majú svoje dôležité hniezdiská a loviská. Napokon však v máji pokračoval ďalej bez toho, aby narazil na pevninu.

Podľa najnovších analýz satelitných snímok z programu Copernicus je dnes rozloha A23a už menej než polovičná oproti pôvodnej veľkosti. V súčasnosti sa odhaduje na 1770 štvorcových kilometrov, pričom v najširšom bode dosahuje približne 60 kilometrov. Vedci z British Antarctic Survey potvrdili, že proces rozpadu nabral rýchle tempo a pokračuje každým dňom.

V posledných týždňoch sa od A23a odlomili obrovské kusy ľadu. Najväčšie z nich mali plochu približne 400 štvorcových kilometrov, teda rozlohu porovnateľnú s veľkým mestom. V okolí sa objavilo aj množstvo menších, no stále nebezpečných ľadových blokov, ktoré predstavujú riziko pre lode plávajúce v južnej časti Atlantiku. Oceanograf Andrew Meijers z British Antarctic Survey pre agentúru AFP uviedol, že ľadovec „mizne veľmi rýchlo“ a dôvodom je najmä postupný pohyb do teplejších vôd severnejších oblastí.

Po 40 rokoch sa ľadovec rozpadne

Teplejšia morská voda je pre prežitie takéhoto útvaru zásadným problémom. Ľadovec sa neustále topí a vedci očakávajú, že tento proces už nemožno zastaviť. Meijers preto odhaduje, že A23a prestane existovať v priebehu niekoľkých týždňov. To zároveň znamená, že titul najväčšieho ľadovca na svete už preberá útvar D15a, ktorý má plochu okolo 3000 štvorcových kilometrov a nachádza sa na pobreží Antarktídy v blízkosti austrálskej výskumnej stanice Davis.

Aj keď A23a ešte donedávna niesol prvenstvo, jeho rozpad ho postupne odsúva na druhé miesto a čoskoro môže úplne zmiznúť z mapy. Vedci pripomínajú, že história tohto ľadovca je mimoriadne zaujímavá. A23a sa odtrhol od antarktického selfu v roku 1986, no následne sa zastavil v oblasti Weddellovho mora, kde uviazol na morských plytčinách. Tam zotrval viac než tri desaťročia, až kým sa v roku 2020 nezačal opäť pohybovať ďalej.

K jeho posunu prispel silný Antarktický prúd, ktorý obieha celý kontinent a funguje ako „dopravný pás“ pre množstvo ľadových úlomkov. Vďaka nemu sa A23a dostal do známej „aleje ľadovcov“, ktorá sa tiahne južnou časťou Atlantického oceánu. Ide o oblasť, kde sa sústreďujú veľké ľadové bloky uvoľnené z Antarktídy a pomaly putujúce oceánom.

Vedci priznávajú, že ich prekvapilo, ako dlho sa A23a dokázal udržať pokope. Väčšina podobne veľkých ľadovcov sa totiž rozpadne skôr, než stihne doplávať tak ďaleko od Antarktídy. A23a bol výnimočný svojou veľkosťou, čo mu umožnilo prežiť dlhšie a cestovať ďalej. Napriek tomu, ako zdôraznil Meijers, všetky ľadovce sú „odsúdené na zánik“, akonáhle sa dostanú mimo chladného antarktického prostredia, ktoré ich chránilo pred rýchlym topením.

Odlamovanie sa ľadovcov od selfových ľadovcov je prirodzený proces, ktorý sa odohráva už tisíce rokov. Niekedy môže ísť o náhle a masívne oddelenie, inokedy o postupné praskanie. Následné topenie v teplejších vodách je prirodzenou súčasťou oceánskej dynamiky. Vedci však upozorňujú, že v posledných desaťročiach sa tempo topenia citeľne zrýchľuje. Dôvodom je globálne otepľovanie spôsobené ľudskou činnosťou, ktoré prináša vyššie teploty oceánov a mení stabilitu ľadovcov.

Rozpad A23a tak nie je iba koncom jedného výnimočného ľadovca, ale aj symbolom prebiehajúcich zmien na našej planéte. Vedci pripomínajú, že podobné udalosti budú v budúcnosti častejšie a budú mať čoraz väčší vplyv nielen na ekosystémy, ale aj na ľudskú činnosť, najmä na lodnú dopravu a pobrežné komunity. A23a sa tak zapisuje do dejín nielen svojou veľkosťou, ale aj dramatickým spôsobom, akým sa jeho existencia končí.