Neúroda, hladomor. Tichý výbuch sopky v Európe priniesol čiernu smrť

Nová štúdia publikovaná v časopise Communications Earth & Environment naznačuje, že za touto reťazou udalostí mohla stáť jedna veľká, no dnes už zabudnutá sopečná erupcia okolo roku 1345.

Nenápadný výbuch v tropickej oblasti mohol roztočiť kolotoč udalostí, ktorý vyústil do jednej z najväčších katastrof v dejinách Európy – do pandémie známej ako čierna smrť.

Sopka, ktorá ochladila kontinent

Vedci analyzovali letokruhy stromov a vrstvy arktického ľadu. V nich našli zvýšené množstvo sírnych usadenín – typický podpis silnej sopečnej erupcie. Keď tieto dáta porovnali s historickými záznamami zo 14. storočia, obraz začal byť jasnejší.

Okolo roku 1345 došlo k mohutnému výbuchu v tropickej oblasti. Do atmosféry sa dostalo veľké množstvo aerosólov, ktoré odrážali slnečné žiarenie. Výsledok? Ochladenie a výrazne vlhkejšie počasie v južnej Európe a oblasti Stredomoria.

Najviac postihnuté boli regióny, kde sa čoskoro objavil hladomor:

• Španielsko
• južné Francúzsko
• severné a stredné Taliansko
• Egypt
• Levanta

Obilie z Čierneho mora a osudové prímerie

Talianske mestské štáty nemali na výber. Museli dovážať obilie z oblasti okolo Čierneho mora. Do hry vstúpili mocnosti ako Benátska republika a Janovská republika, ktoré kontrolovali obchodné trasy v Stredozemnom mori.

Lenže región Čierneho mora bol pod kontrolou Zlatá horda. Obchod si vyžadoval vyjednávanie a dokonca dočasné prímeria. Potraviny mali prednosť pred vojnou.

Obilie sa podarilo zabezpečiť. Lode vyplávali. Európa si vydýchla. Hlad sa dal aspoň čiastočne zmierniť.

Nikto však netušil, že spolu s obilím prichádza aj niečo oveľa horšie.

Nechcený pasažier: blcha a mor

S nákladmi obilia cestovali aj hlodavce. A s nimi blchy infikované baktériou Yersinia pestis.

Prvé ohniská nákazy sa objavili v prístavoch. To nie je náhoda. Odtiaľ sa mor šíril ďalej – po obchodných cestách, do miest, kde sa obilie distribuovalo.

V rokoch 1347 až 1353 zasiahla Európu pandémia, ktorú dnes poznáme ako Čierna smrť. Úmrtnosť dosahovala miestami až 60 percent. Odhaduje sa, že zahynula približne tretina obyvateľov kontinentu.

Epidémie sa navyše vracali vo vlnách. Každých 10 až 30 rokov.

Ako choroba prebiehala

Ľudia v stredoveku netušili, čo chorobu spôsobuje. Verili, že ide o „zlý vzduch“ z hnijúcich látok. Bránili sa vykuřovaním, kadidlom či parfumami. Skutočný vinník bol však malý a takmer neviditeľný.

Po uštipnutí infikovanou blchou sa najprv objavila nenápadná tmavá škvrna. Do dvoch až šiestich dní prišla horúčka, únava, silná bolesť hlavy. Lymfatické uzliny sa bolestivo zväčšovali do tzv. bubónov, ktoré mohli prasknúť a hnisať.

Pľúcna forma moru bola ešte nebezpečnejšia. Šírila sa kvapôčkami a zabíjala často v priebehu niekoľkých dní.

V čase, keď sa ľudia spamätali z hladu, stáli už pred ešte väčšou hrozbou.

Mor tu bol už dávno

Zaujímavé je, že mor nebol v Európe úplnou novinkou. Analýzy starovekej DNA zo zubov a kostí ľudí z doby kamennej naznačujú, že baktéria sa v populácii objavovala už tisíce rokov pred stredovekom.

Pandémia 14. storočia však mala ideálne podmienky. Klimatický šok, hlad, presuny obyvateľstva a intenzívny obchod vytvorili dokonalú búrku.

Tichý výbuch, ktorý zmenil dejiny

Sopečná erupcia sama o sebe nikoho nezabila v Európe. No zmenila klímu. Klíma zničila úrodu. Hlad prinútil štáty obchodovať za každú cenu. A obchod otvoril dvere nákaze.

Reťazec udalostí, ktorý sa začal tisíce kilometrov od Európy, tak vyústil do jednej z najtemnejších kapitol jej dejín.

Dejiny často vnímame ako sled vojen a rozhodnutí panovníkov. Niekedy však stačí tichý výbuch sopky na druhom konci sveta – a mapa ľudských osudov sa prepíše.