Oceány sú už ako limonáda. Takto zlé to nebolo viac ako 20 miliónov rokov

Kto z nás by si chcel zaplávať v kole? Asi len jej najväčší fanúšikovia. No presne týmto smerom sa naše oceány pomaly uberajú. Ľudská činnosť ich mení na obrovskú nádrž sýteného nápoja. Voda sa okysľuje a následky už pociťujú morské organizmy aj my sami.

Vedci upozorňujú, že tempo zmien je bezprecedentné. Podľa výskumov zverejnených v časopise Science a správ Intergovernmental Panel on Climate Change je dnešná rýchlosť okysľovania oceánov najvyššia za viac než 20 miliónov rokov.

Znečistené vody nie sú nový problém

Možno by sa mohlo zdať, že pred priemyselnou revolúciou boli rieky a moria krištáľovo čisté. História však hovorí niečo iné.

Stredoveké európske mestá vypúšťali do riek splašky, odpad z bitúnkov aj chemikálie z garbiarní. V 20. storočí situácia v mnohých krajinách nebola o nič lepšia.

V roku 1965 označil prezident Lyndon B. Johnson rieku Potomac River za „národnú hanbu“. Bola plná odpadových vôd a premnožených rias. Rieka Cuyahoga River v meste Cleveland dokonca viackrát horela, pretože sa na jej hladine vznietila ropa.

Práve požiar na rieke Cuyahoga v roku 1969 sa stal jedným zo symbolov začínajúceho environmentálneho hnutia v USA. Následne vznikli dôležité zákony ako Water Quality Act (1965) a Clean Water Act (1972), ktoré výrazne zlepšili stav amerických vodných tokov.

Podobné opatrenia prijala aj Európa, napríklad rámcovú smernicu o vode v roku 2000. Od roku 2026 vstúpil do platnosti aj medzinárodný High Seas Treaty, ktorý reguluje využívanie morských zdrojov mimo národných jurisdikcií.

Kvalita riek sa tak postupne zlepšila. No zatiaľ čo sme riešili viditeľné znečistenie, rástol iný, menej nápadný problém.

Oceány ako špongia na oxid uhličitý

Od začiatku priemyselnej éry sme do atmosféry vypustili obrovské množstvo oxidu uhličitého. Spaľovanie uhlia, ropy a plynu, výroba cementu, doprava aj odlesňovanie zvyšujú koncentráciu CO₂ v ovzduší.

Oceány fungujú ako obrovská špongia. Absorbujú približne 25 až 30 percent všetkého CO₂, ktorý vyprodukujeme. To nás čiastočne chráni pred ešte rýchlejším otepľovaním planéty. Má to však svoju cenu.

Keď sa oxid uhličitý rozpúšťa vo vode, vzniká kyselina uhličitá. Tá znižuje pH oceánov. Od začiatku priemyselnej revolúcie kleslo priemerné pH povrchových vôd z približne 8,2 na 8,1. Môže sa to zdať ako malá zmena, no ide o nárast kyslosti asi o 30 percent.

Podľa projekcií National Oceanic and Atmospheric Administration môže do konca storočia pH klesnúť ešte výraznejšie, ak sa emisie neznížia.

Najviac trpia tie najmenšie

Okysľovanie zasahuje najmä organizmy, ktoré si vytvárajú vápenaté schránky a kostry. Patria sem koraly, lastúrniky, morské ježovky či drobný planktón.

Korálové útesy sú pritom domovom pre približne štvrtinu všetkých morských druhov. Ak sa ich schopnosť budovať kostru oslabí, ohrozuje to celé potravinové reťazce. Niektoré štúdie ukazujú, že pri kombinácii otepľovania a okysľovania môže do konca storočia zmiznúť väčšina tropických koralových útesov.

Dôsledky sa netýkajú len prírody. Morské rybolovy zabezpečujú obživu pre stovky miliónov ľudí. Zdravé oceány navyše viažu uhlík, produkujú kyslík a stabilizujú klímu.

Takto rýchlo sa to ešte nedialo

Geologické záznamy ukazujú, že oceány už v minulosti prešli obdobím výrazného okyslenia. Rozdiel je však v rýchlosti.

Dnešné zmeny prebiehajú násobne rýchlejšie než vtedy. Morské ekosystémy tak majú oveľa menej času prispôsobiť sa.

Vedci varujú, že ak budeme pokračovať v súčasnom tempe emisií, môžeme spustiť zmeny, ktoré budú trvať tisíce rokov.

Dá sa to ešte zastaviť?

Dobrá správa je, že riešenie poznáme. Základom je zníženie emisií skleníkových plynov. Každá tona CO₂, ktorú nevypustíme, znamená menej kyseliny v oceáne.

Dôležité sú aj lokálne opatrenia. Oceány nás zatiaľ chránia tým, že pohlcujú časť našich emisií. No ich schopnosť nie je nekonečná.

Ak nechceme, aby sa z nich stala skutočná „limonáda“, musíme prestať sýtiť atmosféru oxidom uhličitým. Čím skôr, tým lepšie.