Pes je najlepším priateľom človeka. Nová štúdia naznačuje, ktoré zviera to bolo pred ním
Dnes množstvo ľudí má za to, že pes je najlepším priateľom človeka.
Dnes množstvo ľudí má za to, že pes je najlepším priateľom človeka. Archeologické nálezy z Južnej Ameriky naznačujú, že ľudia kedysi zrejme chovali líšky ako domácich miláčikov dávno predtým, než sa na scéne objavili domestikované psy. Spoločnosť si týchto šeliem vážila do tej miery, že ich pochovávali vedľa seba.
Z materiálu, ktorý bol zverejnený v uplynulých dňoch, vyplýva, že vedcov prekvapilo, keď v argentínskej časti Patagónie našli líšku pochovanú v ľudskom hrobe starom 1 500 rokov. Najpravdepodobnejším vysvetlením je podľa nich to, že bola vysoko ceneným spoločníkom alebo domácim miláčikom.
Naznačil to aj nedostatok stôp po rezných ranách na kostiach tejto šelmy, čo ukazuje, že nebola lovená ako potrava. Analýza DNA tiež ukázala, že toto zviera sa kedysi spoločne stravovalo s lovcami a zberačmi a bolo zrejme súčasťou tábora.
Líška rovnakého druhu bola pred takmer desiatimi rokmi nájdená v oveľa staršom hrobe v inej časti Argentíny. Rovnako mohla byť domácim miláčikom, ale vedci vtedy jej stravu neanalyzovali.
Veľmi vzácny nález
„Ide o veľmi vzácny nález líšky, ktorá zrejme mala úzke puto s jedincami zo spoločnosti lovcov a zberačov,“ uviedla vedkyňa Ophélia Lebrasseurová z Oxfordskej univerzity. „Myslím si, že to bolo viac než len symbolické, naozaj sa domnievam, že išlo o priateľstvo,“ dodala.
Archeológovia líšku našli na pohrebisku Caňada Seca v Argentíne, teda v oblasti, ktorú kedysi obývali skupiny lovcov a zberačov. Zuby líšok boli tiež v minulosti nájdené aj na ďalších starovekých pohrebiskách v Argentíne a Peru, čo naznačuje, že toto zviera malo symbolický význam. Nález takmer kompletnej líščej kostry v ľudskom hrobe je však v celosvetovom archeologickom meradle veľmi vzácny.
Tento druh líšky, známy pod vedeckým názvom Dusicyon avus, bol stredne veľký a vážil zhruba desať až pätnásť kilogramov. Vyhynul pred takmer päťsto rokmi, pár stoviek rokov potom, čo sa do Patagónie dostali psy domáce.
Líšky nahradil pes
Líška je podľa mnohých výskumov potenciálne – ale zložito – domestikovateľný tvor aj v súčasnosti. Tím ruských genetikov pod vedením Ludmily Trutovej vykonáva desiatky rokov jeden z najdlhších biologických experimentov 20. a teraz aj 21. storočia. Začal ho v roku 1959 Dmitrij Beljajev, ktorý chcel študovať proces domestikácie v reálnom čase. Išlo mu o pochopenie domestikácie vlkov na psov, ale namiesto vlkov použil ako svoje subjekty strieborné líšky.
Z populácie divokých líšok sa počas šiestich generácií (u týchto líšok je to šesť rokov, pretože sa rozmnožujú každoročne) selekciou na krotkosť vytvorila podskupina líšok, ktoré olizovali ruky svojich ľudských chovateľov, nechali sa brať do ruky a hladkať, kňučali, keď človek odchádzal, a vrteli chvostom, keď sa človek priblížil. Podľa vedcov to bola prekvapivo rýchla premena.
S tým, ako sa líšky stále viac stávajú aj mestskými zvieratami, keď sa v love za zvyškami ľudskej potravy blížia k sídlam, je teda možné, že v budúcnosti sa budú pomaly domestikovať aj súčasné druhy.
