Po 700 000 rokoch sa prebúdza obor: Iránska sopka Taftan opäť „dýcha“

Taftan sa týči do výšky takmer štyroch tisíc metrov nad vyprahnutou krajinou juhozápadného Iránu, neďaleko hraníc s Pakistanom. Je to mohutný masív tvorený horninou, sírou a popolačným materiálom, ktorý sa po celé veky javil ako mŕtvy. V skutočnosti však len spal – a podľa najnovšieho výskumu sa jeho „srdce“ znovu ozvalo.

Nová štúdia publikovaná v prestížnom vedeckom časopise Geophysical Research Letters odhalila, že pôda v okolí vrcholu sa medzi júlom 2023 a májom 2024 zdvihla o približne deväť centimetrov. Takáto zmena môže pôsobiť zanedbateľne, no pre vulkanológov ide o jasný dôkaz vnútorného pohybu – ako keby sa obor po dlhom spánku nadýchol.

Na tento „dych“ Zeme upozornil ako prvý mladý iránsky vedec Mohammadhossein Mohammadnia, ktorý pôsobí na Inštitúte pre prírodné produkty a agrobiológiu (IPNA-CSIC) v Španielsku. Pomocou satelitných snímok z európskej misie Sentinel-1 si všimol jemné, ale konzistentné zdvíhanie terénu v okolí krátera. Pôda sa dvíhala pomaly, akoby sopka zadržiavala dych – signál, že pod povrchom sa deje niečo dôležité.

Vedci odhadujú, že tento jav pochádza z hĺbky asi 500 až 600 metrov, teda omnoho plytšie, než kde sa nachádza hlavná magmatická komora, uložená až 3,5 kilometra pod povrchom. Zatiaľ existujú dve možné vysvetlenia: prvým je nahromadenie plynov v hydrotermálnom systéme sopky, ktoré spôsobuje mierne nadúvanie pôdy. Druhým je drobný pohyb magmy, ktorá sa mohla začať posúvať nahor a tým vytláčať plyny bližšie k povrchu. V oboch prípadoch ide o jasný dôkaz, že sopka nie je geologicky mŕtva.

Posledná erupcia sopky nastala pred viac ako 700 000 rokmi

Zatiaľ nie sú dôkazy o hroziacej erupcii. Odborníci zdôrazňujú, že Taftan momentálne nepredstavuje bezprostredné riziko. Vedúci výskumu, vulkanológ Pablo González, upozorňuje, že nejde o dôvod na paniku, ale o signál, ktorý treba brať vážne. Sopka zrejme akumuluje energiu, ktorú bude musieť skôr či neskôr uvoľniť – možno pokojne, možno dramaticky. Preto by bolo vhodné sledovať ju podrobnejšie a vybudovať systém monitoringu.

Problémom je však samotná poloha Taftanu. Leží v odľahlej a nestabilnej oblasti, kde prítomnosť ozbrojených skupín a politické napätie sťažujú akúkoľvek dlhodobú vedeckú prácu. Z tohto dôvodu sú vedci odkázaní najmä na satelitné pozorovania, ktoré umožňujú sledovať zmeny aj tam, kam by sa človek len ťažko dostal.

Aj keď Taftan nevybuchol tisíce rokov, jeho aktivita nikdy úplne neustala. Z vrcholu sopky dodnes unikajú husté fumaroly plné síry, ktoré sú cítiť až v meste Khash vzdialenom 50 kilometrov. Pre dávne púštne civilizácie boli tieto výpary posvätné – považovali ich za dych duchov hôr. Moderná veda dnes vie, že ide o plynné prejavy stále fungujúceho hydrotermálneho systému.

To, čo na Taftane fascinuje najviac, je časový rozmer jeho histórie. Posledná erupcia sa odohrala pred približne 710-tisíc rokmi, teda v čase, keď po Zemi ešte kráčali praveké druhy ľudí. Odvtedy bol považovaný za vyhasnutý, no nové poznatky dokazujú, že jeho vnútorný mechanizmus stále funguje.

Z vedeckého hľadiska sa sopka považuje za vyhasnutú, ak neprejavila aktivitu od začiatku holocénu, teda zhruba posledných 11 700 rokov. V prípade Taftanu však odborníci menia označenie – nejde o vyhasnutú, ale o spiacu sopku. Zem nepozná ľudské časové mierky: kým pre nás je 700-tisíc rokov nepredstaviteľne dlhé obdobie, pre sopku môže ísť len o dlhý spánok.

Prebudenie Taftanu tak nie je iba geologickou zaujímavosťou, ale aj pripomienkou, že naša planéta žije. Pod jej kôrou neustále pulzuje energia, ktorú často vnímame až vtedy, keď sa prejaví. Aj v najodľahlejších kútoch sveta, kde sa vedci spoliehajú len na satelity a odvahu, dokáže príroda pripomenúť, že jej sily nikdy celkom neutíchli. Spiaci obor z iránskeho Balúčistanu sa po státisícoch rokov znova nadýchol – a my môžeme byť svedkami toho, ako sa Zem prebúdzajúco „usmieva“.