Počasie prialo skvelej dohľadnosti. Zasnežené Tatry bolo vidieť až z Maďarska

Fotografie pochádzajú z pohoria Mátra, kde sa miestna obyvateľka počas turistiky dostala nad husté vrstvy hmly. Práve tam, nad rozsiahlym „ködtengerom“, sa otvoril ojedinelý výhľad smerom na sever. Nad inverznou hranicou sa ukázali len najvyššie tatranské štíty, ich silueta sa črtala v diaľke s pozoruhodnou ostrosťou. Keď zapadajúce slnko prelomilo oblačnosť, jeho zlato-oranžové lúče zafarbilI zasnežené hrebene do teplých odtieňov, čo vytvorilo nezabudnuteľnú scenériu.

Takýto jav nie je každodenný. Vzdialenosť medzi pohorím Mátra a Vysokými Tatrami je približne 120 až 140 kilometrov v závislosti od konkrétneho miesta pozorovania. Aby sa Tatry dali pozorovať z takejto diaľky, musia sa stretnúť priaznivé faktory – predovšetkým mimoriadne čistý vzduch a výrazná inverzia. Inverzná vrstva totiž uzatvára chladnejší a často znečistenejší vzduch pri zemi, zatiaľ čo vyššie položené miesta sa ocitajú v teplejšom a čistejšom prostredí s podstatne lepšou dohľadnosťou.

Kľúčovú úlohu zohrala aj nízka vlhkosť vzduchu nad inverznou vrstvou. Keď je vlhkosť nízka, vo vzduchu je menej mikroskopických kvapiek či ľadových kryštálikov, na ktorých sa svetlo rozptyľuje.

Menší rozptyl svetla znamená ostrejší obraz a možnosť vidieť veľmi ďaleko. Naopak, v prípade vysokej vlhkosti či smogu sa dohľadnosť rapídne znižuje, a to aj pri relatívne bezveternom a pokojnom počasí.

Dohľadnosť ovplyvňuje množstvo faktorov

Dohľadnosť sa v meteorológii meria buď automatickými prístrojmi, ako sú transmisometre a forward-scatter senzory, alebo subjektívnym vizuálnym hodnotením, ktoré vychádza z pozorovania známych orientačných bodov. Maximálna dohľadnosť sa v našich podmienkach najčastejšie vyskytuje po prechode studeného frontu, keď je vzduch prečistený vetrom. V zimnom období však často paradoxne vznikajú najpôsobivejšie diaľkové výhľady práve vďaka inverzii – podobne, ako sme mohli vidieť aj v tomto prípade.

Je známe, že z pohoria Mátra či Bükk možno pri vhodných podmienkach pozorovať tatranské štíty aj vo vzdialenosti vyše 150 kilometrov. Ide však o pomerne vzácne situácie, ktoré si vyžadujú kombináciu faktorov – stabilné tlakové pole, minimálnu prašnosť, slabý alebo žiadny vietor v hladinách nad inverziou a dostatočné denné svetlo. Pri východe a západe slnka navyše atmosférické podmienky často zvýrazňujú kontrast medzi tmavším popredím a zasneženými štítmi, čo umocňuje vizuálny efekt.

Podobné zriedkavé výhľady fascinujú nielen meteorológov, ale aj fotografov. Práve pre ich vzácnosť sa ich darí zachytiť len niekoľkokrát do roka. Navyše v zime bývajú tatranské štíty pokryté snehom, ktorý výrazne zvyšuje ich viditeľnosť, pretože odráža viac slnečného svetla. To uľahčuje ich kontrastné vystúpenie aj na veľkú vzdialenosť.

Zaujímavosťou je, že aj malá zmena teplotnej vrstvy či smeru vetra môže dohľadnosť dramaticky znížiť. Stačí, ak sa nad inverznou hladinou objaví tenká vrstva vysokých oblakov, ktorá rozptýli svetlo, alebo ak sa do ovzdušia dostane prach z miestnych zdrojov či z diaľav. Naopak, stabilný suchý vzduch, aký panoval počas pozorovania, vytvára jedny z najlepších podmienok na diaľkové výhľady.

Záverom možno povedať, že pohľad z pohoria Mátra, bol ukážkovou kombináciou zimnej inverzie, čistého vzduchu a priaznivého svetla pri západe slnka. Výsledkom bol nezvyčajný, no o to pôsobivejší pohľad – zasnežené tatranské štíty osvetlené zlatožltými lúčmi zapadajúceho slnka, viditeľné až z Maďarska. Tento zážitok opäť pripomína, aké premenlivé a fascinujúce vie byť zimné počasie v našom regióne a aké výnimočné okamihy dokáže priniesť tým, ktorí sa ocitnú na správnom mieste v správnom čase.