Táto polárna žiara je 100-krát silnejšia a mení jas každú sekundu. Kde ju nájsť?
Táto polárna žiara je väčšia než Zem, jej intenzita je 100-krát silnejšia než intenzita polárnej žiary na našej planéte a trbliece sa vybuchujúcimi svetlami niekedy aj každú sekundu.
Táto polárna žiara je väčšia než Zem, jej intenzita je 100-krát silnejšia než intenzita polárnej žiary na našej planéte a trbliece sa vybuchujúcimi svetlami niekedy aj každú sekundu.
Polárna žiara na Jupiteri je niekoľko stonásobne silnejšia ako pozemská, uvádza nová štúdia. Odhalili to zábery vesmírneho teleskopu Jamesa Webba, ktorý prevádzkuje americký Národný ústav pre letectvo a vesmír (NASA), informuje TASR na základe správ Goddardovho strediska vesmírnych letov NASA a žurnálu Nature Communications.
Polárna žiara na Zemi vzniká, keď sa energeticky nabité častice zo Slnka dostanú k Zemi vo forme slnečného vetra a narážajú do molekúl plynov v horných vrstvách atmosféry.
Deje sa to vo výške 80 až 250 kilometrov nad zemským povrchom najčastejšie v okolí severného a južného polárneho kruhu. Pri intenzívnej slnečnej aktivite sa rozšíri aj do stredných zemepisných šírok.
Farba polárnej žiary závisí od chemického zloženia zemskej atmosféry a vzdialenosti od povrchu Zeme. Kyslík a dusík môžu vytvoriť zelenú, červenú alebo modrú žiaru, v závislosti od množstva jednotlivých prvkov môže byť aj fialová, ružová a biela.
Polárna žiara na Jupiteri je odlišná
Polárna žiara na Jupiteri je nielen silnejšia, ale má aj viacero zdrojov. Okrem nabitých častíc slnečného vetra reagujúcich s jeho magnetickým poľom sa o to pričiňujú častice, ktoré vyvrhuje jeho mesiac Io.
Podľa NASA je Io vulkanicky najaktívnejším telesom Slnečnej sústavy.
Vedci využili vysokú citlivosť Webbovho teleskopu, ktorá umožnila zachytiť rýchlo sa meniacu žiaru. Infračervené zábery nasnímal 25. decembra 2023 tím vedcov z Leicesterskej univerzity v Spojenom kráľovstve pod vedením Lonathana Nicholsa.
„Chceli sme zistiť, ako rýchlo sa žiara mení a očakávali sme, že intenzita bude pomaly a postupne stúpať a klesať možno počas 15 minút. Namiesto toho sme videli, ako sa celá oblasť polárnej žiary trbliece a vybuchuje svetlami, ktoré sa niekedy menili každú sekundu,“ uvádza Nichols.
Vedci sa zameriavali najmä na emisiu katiónov trihydrogénu (H3+) a zistili, že je výrazne variabilnejšia, ako sa pôvodne predpokladalo. Toto zistenie pomôže pochopiť zohrievanie a ochladzovanie horných vrstiev atmosféry.
„Tieto pozorovania boli ešte zaujímavejšie vďaka tomu, že sme Hubblovým vesmírnym teleskopom zároveň snímali zábery v ultrafialovej časti spektra,“ vysvetľuje Nichols.
„Najbizarnejšie je, že najjasnejšie svetlo zaznamenané Webbom sa na Hubblových záberoch vôbec neobjavilo. Úplne nás to zmiatlo. Na vznik kombinácie pozorovanej Webbom a Hubbleom je potrebný zásah veľkým množstvom atmosféry s veľmi nízkou energiou, čo bolo v minulosti považované za nemožné,“ dodal.
Vedci tento rozpor medzi dátami z vesmírneho teleskopu Jamesa Webba a Hubblovho vesmírneho teleskopu plánujú skúmať a budú zisťovať dôsledky pre atmosféru Jupitera a vesmírne prostredie.
Ďalšími pozorovaniami Webbovým teleskopom plánujú získať ďalšie údaje, ktoré môžu potom porovnať s dátami zhromaždenými sondou Juno, aby lepšie pochopili svetelné emisie planéty.
