Vedci neďaleko Slovenska skúmajú záhadu. Nevedia pochopiť, ako je to možné

Nezvyčajný strom sa nachádza v oblasti Moravský kras na Blanensku, upozorňuje ČT24. Na prvý pohľad pôsobí ako albín – nemá ani jeden zelený list a jeho sfarbenie je bledé až belavé. Práve absencia zeleného farbiva chlorofylu je pritom pre rastliny zásadným problémom, keďže bez neho nie je možná fotosyntéza, teda proces, ktorým si rastliny vytvárajú energiu zo slnečného žiarenia, vody a oxidu uhličitého.

Základy fotosyntézy pozná každý školák. Zelené rastliny si pomocou slnečného svetla vyrábajú glukózu, ktorú využívajú ako zdroj energie, a zároveň produkujú kyslík nevyhnutný pre život živočíchov a ľudí. Buk z Moravského krasu však tieto pravidlá očividne porušuje. Nemá chlorofyl, nefotosyntetizuje, a napriek tomu rastie už minimálne tridsať rokov.

Tím českých vedcov z Akademie věd ČR sa preto rozhodol záhadu podrobne preskúmať. Výsledky výskumu publikovali v prestížnom vedeckom časopise Tree Physiology. Ich cieľom bolo zistiť, odkiaľ strom získava cukry, keď si ich nedokáže vytvoriť sám.

„Rastlina bez chlorofylu je ako auto bez motora – sama ďaleko nezájde. Ak prežíva, musí ju niekto alebo niečo vyživovať,“ vysvetľuje botanik Tomáš Figura z Botanického ústavu AV ČR. Vedci preto skúmali niekoľko možných scenárov. Jednou z možností bolo, že ide o koreňový výmladok iného stromu, ktorý je s ním geneticky totožný. Túto teóriu však genetické analýzy vylúčili.

Vedci nevedia pochopiť, ako dokáže strom prežiť

Ďalšou možnosťou bol prirodzený zrast koreňov s iným stromom v okolí, ktorý mu môže dodávať cukry podobne, ako keď sú dva stromy prepojené pod zemou. Práve tento scenár sa ukázal ako najpravdepodobnejší. Vedci však nevylučujú ani účasť mykoríznych húb, ktoré dokážu sprostredkovať prenos živín medzi rastlinami a stromami v lese.

Pozorovania zároveň odhalili viacero zaujímavých rozdielov medzi bielym bukom a bežnými zelenými jedincami. Albínsky strom má výrazne krehkejšie pletivá, mäkšie listy a kratšiu vegetačnú sezónu. Listy mu opadávajú skôr a celý strom pôsobí zraniteľnejšie. Na druhej strane však obsahuje vysoké množstvo rozpustných cukrov, najmä glukózy a fruktózy, čo z neho robí lákavý cieľ pre hmyz aj lesnú zver.

Podľa vedcov ide o tzv. „stratégiu na prísun“. Strom si netvorí zásoby, neinvestuje do obranných mechanizmov a jeho existencia je úplne závislá od neustáleho prísunu živín z podzemia. Ak by sa tento prísun prerušil, jeho stav by sa rýchlo zhoršil. Vedci to prirovnávajú k pacientovi napojenému na infúziu – pokiaľ prísun živín funguje, žije, no bez neho by neprežil.

Hoci ide zatiaľ len o jeden jediný strom, jeho význam pre vedu je mimoriadny. Ukazuje, aké komplexné a prepojené sú vzťahy v lesnom ekosystéme. Stromy, huby a pôdne organizmy môžu vytvárať rozsiahle podzemné siete, cez ktoré si odovzdávajú živiny, energiu aj informácie. To, čo navonok pôsobí ako samostatný strom, je v skutočnosti súčasťou oveľa väčšieho živého systému.

Výskum zatiaľ pokračuje výlučne neinvazívnymi metódami, aby nebol narušený prirodzený vývoj stromu. Definitívne potvrdenie mechanizmu jeho „výživy“ by mohlo priniesť až podrobné skúmanie koreňového systému po jeho prirodzenom zániku. Už teraz však vedci hovoria o unikátnom prírodnom fenoméne, ktorý rozširuje naše poznanie fungovania lesov a ukazuje, že príroda dokáže nachádzať riešenia aj tam, kde by sme ich vôbec nečakali.

Objav bieleho buka z Moravského krasu tak nie je len botanickou kuriozitou, ale aj dôkazom, že lesy skrývajú množstvo neviditeľných väzieb, o ktorých sa ešte len začíname dozvedať. A hoci strom pôsobí krehko a zraniteľne, jeho existencia je tichým dôkazom mimoriadnej odolnosti prírody.