Vedci v novej štúdii opísali súvislosť medzi sopečnými erupciami a povodňami. Na čo prišli?

Podľa štúdie vedcov z Princeton University, ktorá bola publikovaná v prestížnom časopise Nature Geoscience, sa po veľkých erupciách výrazne menia globálne vzorce atmosférickej cirkulácie. Doteraz sa vedelo, že masívne erupcie vedú k dočasnému ochladeniu klímy, keďže aerosóly a prach v atmosfére odrážajú časť slnečného žiarenia. Nový výskum však dokazuje, že zmeny idú oveľa hlbšie a zasahujú aj do distribúcie zrážok, čo následne ovplyvňuje riziko povodní.

Vedci analyzovali tri významné sopečné erupcie za posledné storočie: výbuch sopky Santa Maria v roku 1902, erupciu Agungu v roku 1963 a známy výbuch filipínskeho Pinatuba v roku 1991. Každá z týchto udalostí mala globálne dôsledky, ale rozdiely medzi nimi poukázali na zaujímavý mechanizmus. Nejde len o množstvo vyvrhnutého materiálu, ale aj o to, ako sa oblaky plynov a aerosólov rozšírili v atmosfére.

Najprekvapivejším zistením je, že rozdelenie povodní závisí od toho, v ktorej hemisfére sa sopečný oblak sústredí. V prípade erupcie Agungu ostali plyny prevažne na južnej pologuli. Výsledkom bolo zníženie počtu povodní v tomto regióne, no naopak zvýšenie výskytu povodní na severnej pologuli. Tento jav je spojený s posunom tzv. Intertropickej zóny konvergencie, čo je klimatické pásmo charakteristické intenzívnymi dažďami a búrkami v tropických oblastiach.

Opačná situácia nastala po erupcii Pinatuba. V tomto prípade sa sopečné oblaky rozšírili pomerne rovnomerne nad severnou aj južnou pologuľou. To viedlo k tomu, že v tropických oblastiach počet povodní klesol, zatiaľ čo v aridnejších, suchších regiónoch planéty sa riziko povodní paradoxne zvýšilo. Vedci tento efekt vysvetľujú iným mechanizmom, ktorý označujú ako „monzúnovo-púštny coupling“. Ide o vzájomné prepojenie medzi monzúnovými prúdmi a suchými oblasťami, ktoré reagujú na zmeny v cirkulácii atmosféry po sopečných výbuchoch.

Zistenia, s ktorými prišli vedci, môžu pomôcť v budúcnosti

Tieto poznatky ukazujú, že sopečné erupcie nespôsobujú len krátkodobé klimatické ochladenie, ale majú výrazné dôsledky aj pre hydrologické riziká. To znamená, že po výbuchu sopky sa môžu zmeniť vzorce povodní na celom svete, pričom niektoré regióny sú vystavené väčšiemu riziku, zatiaľ čo v iných sa riziko zníži. Pre obyvateľov tropických krajín, kde povodne často spôsobujú obrovské škody, môže byť tento poznatok kľúčový.

Autori štúdie zdôrazňujú, že tieto výsledky majú význam nielen pre historické porozumenie minulých udalostí, ale aj pre budúcnosť. V ére klimatických zmien, keď extrémne prejavy počasia pribúdajú, je dôležité mať čo najpresnejšie prognózy. Zároveň pribúdajú diskusie o tzv. geoinžinierstve, teda o zámernom zásahu človeka do klimatického systému. Jedným z navrhovaných opatrení je napríklad vypúšťanie aerosólov do atmosféry, aby odrážali slnečné žiarenie a znížili otepľovanie.

Práve tu zohráva nový výskum zásadnú úlohu. Ak vieme, že sopečné oblaky dokážu presmerovať zrážky a meniť výskyt povodní, potom je jasné, že podobné zásahy zo strany človeka by mohli mať nepredvídateľné dôsledky. To znamená, že ak by ľudstvo uvažovalo o využití podobných technológií, musí počítať s rizikom narušenia hydrologických cyklov a zvýšenia extrémnych povodní v určitých oblastiach.

Štúdia z Princeton University preto prispieva k lepšiemu pochopeniu prepojenia medzi sopečnou aktivitou a hydrologickými procesmi na Zemi. Ukazuje, že naša planéta je systém, kde sa všetko vzájomne ovplyvňuje – od erupcie na vzdialenom ostrove až po zmeny v povodňových rizikách tisíce kilometrov ďaleko.

Tieto nové poznatky môžu v budúcnosti pomôcť meteorológom, klimatológom aj odborníkom na krízové riadenie predvídať, ktoré oblasti sveta budú po sopečných erupciách náchylnejšie na povodne. V konečnom dôsledku ide o vedomosti, ktoré môžu zachraňovať životy a minimalizovať hospodárske škody spôsobené extrémnymi prejavmi počasia.