Veľryba Timmy čaká na smrť. Prečo nie je možné ju humánne utratiť?

Veľryba Timmy sa dostala na plytčinu v zátoke pri ostrove Poel v severnom Nemecku a odvtedy zostáva na tom istom mieste. Hoci sa v prvých hodinách po jej objavení objavili nádeje, že by ju bolo možné zachrániť a vrátiť späť do hlbších vôd, odborníci postupne dospeli k záveru, že takéto riešenie by mohlo zvieraťu spôsobiť ešte väčšie utrpenie. Diskutovalo sa aj o možnosti použiť katamarán, ktorý by veľrybu nadvihol zo dna a pomohol jej späť do mora, no experti tento variant odmietli.

Podľa morských biológov by manipulácia s takto veľkým a oslabeným zvieraťom predstavovala obrovské riziko. Veľryby majú hmotnosť niekoľkých desiatok ton a ich telo nie je prispôsobené na dlhodobé ležanie mimo vody. V momente, keď zostanú na plytčine, začnú na ich telo pôsobiť vlastná váha a tlak, ktorý poškodzuje vnútorné orgány. Pokus o zdvihnutie by mohol spôsobiť vážne zranenia, napríklad poškodenie svalov alebo vnútorné krvácanie, a tým by sa utrpenie zvieraťa ešte zhoršilo.

Keď sa ukázalo, že návrat do mora je prakticky nemožný, začali sa odborníci zaoberať otázkou, či by bolo možné utrpenie veľryby skrátiť humánnou eutanáziou. Ani v tomto prípade však neexistuje jednoduché riešenie.

Podľa morského biológa Thila Maacka z organizácie Greenpeace bola možnosť utratenia zvieraťa dôkladne zvážená, no nakoniec bola odmietnutá. Existujú totiž tri základné spôsoby, ako by bolo možné veľrybu usmrtiť, no každý z nich má závažné riziká a etické otázky.

Prečo nie je možné veľrybu humánne utratiť?

Jednou z teoretických možností je zastrelenie veľryby. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o rýchle riešenie, v praxi je však mimoriadne komplikované. Podľa odborníka Roberta Marca Lehmanna by bolo potrebné použiť veľmi silnú zbraň s veľkým kalibrom a zásah by musel byť absolútne presný. Veľryby majú hrubú lebku a zásah do nesprávneho miesta by mohol spôsobiť len zranenie bez okamžitej smrti. V takom prípade by zviera zostalo v bolestivej agónii, čo by bolo v rozpore s cieľom humánneho ukončenia utrpenia.

Druhou možnosťou by bolo podanie veľkého množstva látok používaných pri eutanázii. Tento postup sa bežne využíva napríklad u domácich zvierat, no pri veľrybe predstavuje úplne inú výzvu. Injekčné podanie by si vyžadovalo priblíženie sa k zvieraťu a manipuláciu s ihlou v podmienkach, ktoré sú pre ľudí nebezpečné. Veľryba by navyše mohla reagovať stresom a pohybom, čím by ohrozila personál. Podľa odborníkov by takýto zásah znamenal pre zviera extrémne stresujúcu situáciu a nie je isté, že by účinkoval dostatočne rýchlo.

Najradikálnejšou možnosťou je použitie výbušnín pripevnených na hlavu veľryby. Tento postup znie brutálne, no v minulosti bol použitý napríklad v Austrálii či na Novom Zélande. Výbušniny sa umiestnia na vonkajšiu časť hlavy zvieraťa a následne sa odpália na diaľku. Cieľom je okamžité usmrtenie mozgu. Ani tento postup však nie je spoľahlivý. Podľa informácií prezentovaných na konferencii Medzinárodnej asociácie pre medicínu vodných živočíchov v roku 2014 sa v niektorých prípadoch muselo pristúpiť k viacerým pokusom, pretože prvý výbuch nebol dostatočný. V takých situáciách veľryby trpeli v dlhej agónii a postupne vykrvácali, čo vyvolalo silnú kritiku zo strany ochranárov.

Situáciu komplikuje aj legislatíva. V nemeckej spolkovej krajine Meklenbursko-Predné Pomoransko je potrebné, aby príslušný štátny úrad pre životné prostredie, ochranu prírody a geológiu najskôr vydal povolenie na utratenie zvieraťa. Bez tohto súhlasu nie je možné vykonať žiadny zásah, aj keby sa odborníci na niektorom z postupov napokon zhodli. Administratívny proces však zaberá čas, ktorý v prípade trpiaceho zvieraťa zohráva zásadnú úlohu.

Medzitým veľryba Timmy zostáva na plytčine a jej zdravotný stav sa postupne zhoršuje. Podľa dostupných informácií je zviera vyčerpané a má popraskanú kožu, ktorá sa vysušuje pod vplyvom slnka a vetra. Veľryby sú prispôsobené na život vo vode, ktorá ochladzuje ich telo a chráni pokožku. Na súši však rýchlo dochádza k dehydratácii a poškodeniu kože, čo spôsobuje bolestivé trhliny. Okrem toho zviera trpí hladom, pretože na plytčine nemá prístup k potrave.

K utrpeniu prispieva aj samotná hmotnosť tela veľryby. V prirodzenom prostredí voda nadľahčuje jej telo a umožňuje rovnomerné rozloženie tlaku. Na plytčine však celá váha tlačí na spodnú časť tela a vnútorné orgány. To vedie k silným bolestiam a postupnému zlyhávaniu organizmu. Odborníci odhadujú, že kým veľryba uhynie prirodzenou cestou, môže to trvať ešte niekoľko dní, počas ktorých bude vystavená extrémnemu utrpeniu.

Prípad veľryby Timmy opäť otvoril diskusiu o tom, aké náročné je riešiť situácie, keď veľké morské cicavce uviaznu na plytčinách. Takéto udalosti sa vyskytujú po celom svete a často končia tragicky. Aj keď sa záchranné tímy snažia konať čo najrýchlejšie, nie vždy existuje riešenie, ktoré by bolo zároveň účinné a humánne. V prípade Timmyho tak odborníci stoja pred mimoriadne ťažkou voľbou medzi rizikovými zásahmi a čakaním na prirodzený koniec života zvieraťa.

Osud tejto veľryby ukazuje, aké komplikované sú rozhodnutia v oblasti ochrany zvierat a etiky. Aj keď sa môže zdať, že najjednoduchším riešením je zviera utratiť, realita je oveľa zložitejšia. Každý zásah so sebou nesie riziko, že utrpenie sa ešte predĺži alebo zhorší. Preto zatiaľ zostáva najpravdepodobnejším scenárom to, že veľryba Timmy uhynie prirodzene, zatiaľ čo odborníci a ochranári budú sledovať jej stav a pripravovať sa na následné odstránenie tela z plytčiny.