Nová štúdia vedcov ukazuje, že oceány dokážu uložiť asi o 20 % viac oxidu uhličitého z atmosféry ako sa očakávalo.
Výskumníci z viacerých centier, vrátane francúzskeho Centre National de la Recherche Scientifique (CNRS), preverili úlohu planktónu v procesoch prirodzeného transportu uhlíka v oceánoch, a to od povrchových vrstiev vody až po dno.
Nenápadným, no v praxi najdôležitejším prenášačom uhlíka v moriach a oceánoch na Zemi sú mimoriadne početné, no drobné jednobunkové organizmy – fytoplanktón.
Tieto riasy vykonávajú proces fotosyntézy a fixujú uhlík vo svojich tkanivách rovnako ako rastliny na súši. Keď planktón odumrie, jeho bunky, ktoré predtým žili v blízkosti hladiny oceánu, sa rozpadnú a premenia sa na niečo, čo sa nazýva „morský sneh“.
V praxi to znamená, že sa ponárajú do vody a klesajú smerom ku dnu. Keď klesajú, niektoré z týchto malých častíc sa zhlukujú do konglomerátov, ktoré môžu dosiahnuť niekoľko centimetrov.
Proces padania niektorých z týchto vločiek môže trvať týždne. Časť tejto hmoty je rozložená baktériami alebo je konzumovaná rybami. Časť z nich však klesá na dno a zostáva tam ako vrstva organickej hmoty bohatej na uhlík. Odhaduje sa, že táto štruktúra pokrýva tri štvrtiny hlbokého dna oceánu.
V novej štúdii vedci analyzovali zbierku oceánografických údajov z lodí z celého sveta zozbieraných od 70. rokov minulého storočia. V dôsledku toho vyvinuli digitálnu mapu tokov organickej hmoty v oceánoch Zeme.
Tiež prehodnotili rozsah ukladania uhlíka a teraz hovoria o 15 gigatonách ročne. V porovnaní s údajmi z predchádzajúcich štúdií (11 gigaton ročne), ktoré zverejnil Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) vo svojej správe z roku 2021, to znamená nárast o približne 20 %.
Tento nový odhad schopnosti oceánu akumulovať oxid uhličitý predstavuje významný pokrok v chápaní procesov výmeny uhlíka medzi atmosférou a oceánom v globálnom meradle, zdôrazňujú autori publikácie.
Dodávajú, že tento absorpčný proces prebieha v rozsahu desiatok tisíc rokov, takže to nebude stačiť na vyrovnanie exponenciálneho nárastu emisií oxidu uhličitého (CO2) spojeného s globálnym priemyselným rozvojom od 50. rokov 18. storočia.
Autori štúdie však zdôrazňujú, že úloha morských ekosystémov je veľmi dôležitá ako hlavný faktor pri regulácii globálnej klímy vo veľkom časovom meradle.