Zem pod Európou sa opäť triasla. V noci došlo k silnému zemetraseniu

V noci na utorok 10. marca 2026 zasiahlo oblasť Tyrhénskeho mora silné zemetrasenie, ktoré bolo citeľné vo veľkej časti Talianska. Otrasy zaznamenali ľudia od Álp až po Maltu, hoci vo väčšine oblastí išlo len o slabé vlnenie bez vážnejších následkov.

Podľa údajov malo zemetrasenie magnitúdo 5,9 a epicentrum sa nachádzalo v Tyrhénskom mori, približne 43 kilometrov juhojuhozápadne od Neapola a 22 kilometrov juhovýchodne od ostrova Ischia. K otrasu došlo 9. marca 2026 o 23:03:54 UTC, teda krátko po polnoci miestneho času. Ohnisko zemetrasenia ležalo vo veľkej hĺbke, približne 375 až 414 kilometrov, podľa rôznych meraní.

Práve mimoriadna hĺbka bola dôvodom, prečo zemetrasenie napriek svojej sile nespôsobilo vážnejšie škody. V niektorých častiach Neapola ho obyvatelia dokonca vôbec nepocítili. Seizmické vlny sa však rozšírili na obrovskú vzdialenosť, a preto boli zaznamenané takmer po celej krajine.

Podľa talianskych údajov ide o najsilnejšie zemetrasenie v tejto oblasti od roku 1000. Nemecké centrum GFZ určilo magnitúdo na 6,1, americký USGS uviedol 6,0 a taliansky INGV hodnotu 5,9. Rozdiely sa objavili aj pri odhade hĺbky, no všetky merania sa zhodujú v tom, že išlo o veľmi hlboký otras.

Odborníci vysvetľujú, že zemetrasenie nevzniklo na bežných povrchových zlomoch, ale hlboko v tzv. iónskej litosfére, ktorá sa podsúva pod Kalábrijský oblúk a Tyrhénske more. Ide o proces subdukcie, pri ktorom stará a hustá oceánska kôra klesá do zemského plášťa. V takejto hĺbke môžu náhle zmeny štruktúry minerálov uvoľniť obrovské množstvo energie, ktoré sa potom šíri smerom k povrchu.

Hoci titulky spájajú otrasy so „supervulkánom“, doterajšie údaje skôr ukazujú na hlboké tektonické zemetrasenie, nie na priamy prejav vulkanickej aktivity pri povrchu. Aj preto sa udalosť napriek vysokej magnitúde zmenila skôr na zvláštny „seizmický tieň“ než na ničivú katastrofu.